Prvé slovenské novely z Bratislavy písala Elena Ivanková, v r. 1916-18

Autor: Roman Kebísek | 2.2.2012 o 19:54 | (upravené 31.12.2016 o 11:40) Karma článku: 6,92 | Prečítané:  1045x

Elena Ivanková bola ako spisovateľka aktívna najmä v čase prvej svetovej vojny. Inak tvorila sporadicky. Písať začala vo svojich 45 rokoch.

Elena Ivanková   Zdroj: http://zlatyfond.sme.sk/

Písala novely, uverejňovala ich v novinách
Kultivovaná Slovenka Elena Ivanková, vnučka jedného z ´otcov´ slovenčiny, liptovskomikulášskeho farára Michala M. Hodžu, sa prisťahovala počas prvej svetovej vojny, v roku 1915, do prevažne nemecko-maďarskej Bratislavy. Čoskoro začala beletristicky intenzívne publikovať v Národných novinách vychádzajúcich v Martine. V rokoch 1916 až 18 uverejnila vyše sto prác - medzi nimi niekoľko ´ženských´ noviel zo súvekej Bratislavy - zo života počas prvej svetovej vojny (v slovenskej literárnej histórii je ale skôr známa ako autorka historických noviel).

 

Ivanková písala prvé slovenské novely z Bratislavy
Pred prvou svetovou vojnou mala slovenská próza dedinský alebo malomestský charakter. Elena Ivanková začala ako prvá písať slovenské novely z veľkomesta, z Bratislavy, z prostredia ktorej slovenskí spisovatelia výrazne čerpali až po vzniku Československa r. 1918. Všimol si to už kritik Štefan Krčméry:

„Slovenská literatúra do prevratu r. 1918 rástla v Martine, Námestove a po dedinách. V slovenskej beletrii nevedelo sa opravdivo, čo je mesto, čo je predmestie. Tým uzavretý bol literatúre svet veľký a zaujímavý, ktorý inde živil celé literárne školy. Za vojny v malých novinárskych črtách s mocným umeleckým čutím i nervom sociálnej podráždenosti odkrývala ho Elena Ivanková. Bol to špeciálny život bratislavský, prešporský, svet tržiska, trafík a viech a špeciálne život vojny."

 

Ivanovej novela z Bratislavy Boj so šarkanom (o Ile Šárkány)
Jednou z prvých slovenských noviel o Bratislave je napríklad Ivankovej próza Boj so šarkanom (možno si ju prečítať tu). V tomto dielku sa 20-ročný slovenský evanjelický teológ Vilko Pavlík („Mal ideály a princípy. V románoch a rozprávkach je to veľmi pekné - ale život sa posmieva z románov a princípov.") zaľúbi do 15-ročnej Maďarky Ily Šárkány, predavačky na Panenskej ulici. Platonická láska síce nachádza spočiatku odozvu, ale keď študent Vilko odchádza na dva týždne domov za matkou (na Horniaky), prichádza z vojny na dovolenku syn Ilinej tetky Ferko, bezproblémový, milý vojak veľkomestského typu. Kurizuje Ile, až dochádza k ľúbostnému romániku. Vilko ich po návrate náhodne uvidí, ako spolu jedli sladkosť, „lenže ten cukrík tak jedli, že polovicu mala Ila v červenej papuľke, druhú polovicu Ferko držal v zuboch", a bol koniec Vilkovej lásky. Autorka v závere akoby naznačovala isté „zmúdrenie" Vilka, teda jeho skoncovanie s platonickým prístupom k láske. Vo svojej izbičke „zlomil husličky", na ktorých hrával túžobné piesne určené pre Ilu, rozplakal sa „a v tom plači sa pominula prvá láska a prvá mladosť".

 

Bujnák: Láska u Ivankovej je prírodná sila
Tematikou Ivankovej noviel je láska, no jej poňatie bolo v dobovom kontexte slovenskej literatúry nové. Všimol si to už v roku 1918 literárny kritik Pavel Bujnák, ktorý o nej napísal:

Láska zaujíma spisovateľku nadovšetko. Lásku hľadá v živote predkov, i v živote terajšieho pokolenia. A že láska sama je ten život, preto má nesčíselné variácie, nespočetné formy. Nie sám ten cit, to je akási tajná, nepochopiteľná, ale pritom prirodzená a prírodná, pudová, beštiálna sila v človeku. Ale jej prejav, jej vonkajšia forma stojí raz bližšie k tejto prirodzenej sile, raz vernejšie ju prezradzuje, raz zasa vzdiali sa od nej a zahalí sa do plášťov nežnosti, úlisnosti, zvodu a klamu."

 

Schopenhauer v Ivankovej novelách
Autorka sa pri podaní lásky sústreďuje skôr na jej inštinktívny aspekt. Charakter takejto pudovej lásky spája spisovateľku s nemeckým filozofom Arthurom Schopenhauerom (1788-1860) a jeho Metafyzikou pohlavnej lásky. Podľa mysliteľa je láska iba ilúzia, pomocou ktorej si príroda zabezpečuje pokračovanie rodu. Zaľúbenosť podľa neho pramení len v pohlavnom pude.

 

Poňatie lásky podľa Arthura Schopenhauera
Arthur Schopenhauer v druhom vydaní (z roku 1844) svojho základného diela Svet ako vôľa a predstava v kapitole 44, ktorá nesie názov Metafyzika pohlavnej lásky, píše (podľa prekladu P. Elexovej):

„Všetka zaľúbenosť, nech sa aj tvári akokoľvek étericky, korení iba v pohlavnom pude (...). Ak pozorujeme dôležitú úlohu, ktorú hrá pohlavná láska vo všetkých svojich nuansách, a to nielen v divadelných hrách a románoch, ale aj v skutočnom svete, (...) ustavične zaberá polovicu síl a myšlienok mladšej časti ľudstva, je posledným cieľom takmer každého ľudského usilovania, (...) trhá najpevnejšie zväzky, berie si za obeť raz život či zdravie, raz bohatstvo, postavenie a šťastie, (...) podnecuje nás to k zvolaniu: Načo ten krik? Duch pravdy však postupne odhaľuje odpoveď. To, o čo tu ide, nie je maličkosť. (...) Konečný účel všetkých ľúbostných pletiek (...) je skutočne dôležitejší než všetky ostatné účely ľudského života, a preto hodný hlbokej vážnosti, s akou ho každý sleduje. To, o čom sa ním rozhoduje, nie je totiž nič menšie než zloženie ďalšej generácie."

 

Priama odvolávka Ivankovej na Schopenhauerovu „metafyziku lásky"
Ivanková sa na Schopenhauera priamo odvoláva v novele Láska (vyšla r. 1918 v Živene). Protagonistkou prózy je „melancholické" dievča Justína Gavajdová, ktorá je zaľúbená do vojaka Janka Malinu. Ten však chodí s jej kamarátkou Rozálkou Klasovou, na ktorú ona žiarli. Úryvok:

„Justíne neprišlo na um, že pred rokmi i jej otec bol taký šuhaj, ako je dnes Janko Malina, a aký človek je starý Gavajda teraz! Nie, to jej neprišlo na um. Otec, keď mal toho trungu v hlave, zbil tichú, dobrú mamenku - ale Janko Malina nepil, ani nebil Rozálku, len je hladkal ruky, keď si myslel, že to nik nevidí. Hja, darmo, Justína Gavajdová nikdy nič nepočula o Schopenhauerovi, predsa bola ako živý dôkaz jeho slov: Láska je len hlas nejestvujúceho decka, ktoré si svojich rodičov hľadá."

 

Ivanková aj v novele Láska zachytáva Bratislavu počas 1. svetovej vojny
Elena Ivanková aj v próze Láska zachytáva Bratislavu (Prešporok) v čase prvej svetovej vojny, keď do „ohromnej továrne na cukríky" (zrejme Stollwerck) dochádzali pracovať slovenské dievčatá (medzi nimi protagonistky Justína Gavajdová a Rozália Klasová). O Slovenkách ako takých Ivanková napísala: „Sú to dievčatá, počnúc od Šenkvíc, z celého okolia. V továrni sú známe, že sú usilovné a vytrvalé. Kde je potrebná dobrá pracovníčka, postavia Slovenku. Pritom sú figliarske, šelmovské, rady sa zasmejú, pánov sa neboja.." Ivanková nepíše v novele priamo o Bratislave, používa iba označenie „veľké mesto".

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Vracajú sa deväťdesiate roky a prečo sa Danko drží ruskej letky

Akcia proti Kiskovi je porovnateľná len s únosom mladého Kováča.

DOMOV

Šéf protikorupčného úradu Kovařík: Politikov treba vyšetrovať citlivo

Policajti pri citlivých kauzách nemôžu zisťovať všetko, musia brať ohľad aj na česť politika, tvrdí Ficov šéf boja proti korupcii Peter Kovařík.

PRIMÁR

Keď mejkap podráždi. Problémy, ktoré vyvoláva kozmetika

Vyberte si kozmetiku, ktorá nepoškodí pleť.


Už ste čítali?