Učitelia a školáci robili túry do Tatier minimálne od 16. storočia; hlavne Kežmarčania

Autor: Roman Kebísek | 23.4.2016 o 15:12 | Karma článku: 4,71 | Prečítané:  353x

Aj pri dávnych školských túrach do Tatier spájali ich účastníci poznávanie prírody s jej obdivom. Často boli z kežmarskej školy. Najznámejšie opisy Tatier sú od spisovateľov Jána Bocatia, Dávida Frölicha a Daniela Speera.

 

Ján Bocatius a Tatry

Najstarší zachovaný záznam o túre učiteľa s mládežou do Tatier je z 90-tych rokov 16. storočia. Výlet zorganizoval ani nie 30-ročný rektor prešovskej školy Ján Bocatius (o jeho malom renesančnom príbehu o falošnej Rubelle niečo aj - tu). Za sprievodcu si vybral o niekoľko rokov staršieho košického rektora Adama Kunischa, rodáka z Kežmarku a znalca Tatier. Ján Bocatius (nar. 1569), ktorý pochádzal z  Dolnej Lužice (dnes Nemecko), bol rektorom prešovskej školy v rokoch 1594-9. To, že sa študentov snažil dostať z učební do reálneho sveta, resp. do prírody, vlastnými zmyslami ju skúmať a obdivovať, dosvedčuje jeho list vo veršoch v latinčine (vtedy bežná forma písania vzdelancov – humanistov) rektorovi košickej školy Adamovi Kunischovi. Bocatius píše, že ako chlapec počul o Tatrách. Keďže vyrástol za hranicami Uhorska, znamená to, že Tatry boli už v tejto dobe populárne aj mimo vlasti. Z listu tiež vyplýva, že už predtým boli známe viaceré výstupy.  Ján Bocatius od Adama Kunischa chcel, aby ho na túre sprevádzal (preklad Vojtech Mihálik):

Už som ti, Adam, hádam bol povedal, že ako chlapec

o tvojich rodných horách počul som nejednu zvesť.

Užasol som, že v lete, keď slnko je v znamení Leva,

padajú tuhé mrazy na vašu pôdu z tých hôr.

Končiare k hviezdam sa pnú - len Atlas vraj podobne tróni -

a aj v páľave slnka večný sa trblieta sneh.

Z vysokých štítov sa rútia vraj ohromné priezračné prúdy

a mnohé pramene skáču cez chrbty obrovských skál,

v bohatých bystrinách stále sa hemžia blýskavé ryby

a v dolinách si stavia príbytok početný ľud.

Na tvojich horách rastie vraj toľko liečivých bylín,

koľko by sotva mohlo na poliach Indie rásť.

Často som sníval, že raz mi Stvoriteľ dožičí uzrieť

na vlastné oči tie divy, čo by som velebiť chcel.

Ale aj keď si mnohí už spravili výlet ta k horám,

ja dosiaľ nemal som možnosť navštíviť, kochať sa v nich.

A keďže poúčam mládež a snažím sa dobre ju učiť,

musím už vidieť ten zázrak - cítim: je najvyšší čas.

Pretože Erigonin pes veľmi už praží a nechcem,

aby sa v ohnivej páli pomiatol azda môj um,

konečne som sa chystal a s mnohými mladými ľuďmi

(nech nám pomáha Kristus) vydám sa na cestu k vám.

Keď uvidí sám Titan, že vracia sa na svojej dráhe,

a keď nám mesiac august ohlási desiaty svoj deň,

voz, ktorý som si najal, ma zavezie do končín Spiša,

takže ma v Levoči nájdeš na sklonku oného dňa.

Ak nemáš istej práce, nuž prosím ťa, drahý môj Kuniš,

sprevádzaj moje kroky, ukáž mi otcovský kraj.

 

Výstup Dávida Frölicha

Košický rektor Adam Kunisch sa stal neskôr rektorom kežmarskej školy. Na jeho mieste ho potom vystriedal Ján Frölich, ktorého syn Dávid bol júni 1615 ako študent v Tatrách. Neskôr o pohoriach v Spišskej župe napísal (podľa znenia Nory Baráthovej):

Medzi pohoriami na prvom mieste sú Karpaty. Najstrmšie a najvyššie z týchto horských hrebeňov, ktoré čnejú nad mraky, sú v blízkosti mesta Caesareopolis, všeobecne nazývaného Kežmarok, podľa ktorého ich aj volajú Kežmarským pohorím, alebo vzhľadom na to, že sú stále pokryté snehom, aj Snežným pohorím. Slováci ich označujú ako Tatry alebo Tarcal, čo znamená holé, dolámane vrchy... Skalné veže Kežmarského pohoria sú oveľa divšie a strmšie než talianske, švajčiarske a tirolské Alpy. Sú takmer bez ciest a milovníci prírody ich zriedka navštevujú. Rád by som iba mimochodom poznamenal, že som sa chcel v júni 1615 v spoločnosti dvoch spolužiakov oboznámiť s výškou tohto pohoria. Keď som po veľkej námahe vystúpil na temeno prvej skalnej veže, myslel som si, že som dosiahol konečný cieľ, avšak iba vtedy sa vynoril ďalší, ešte vyšší skalný štít. Keď som liezol po obrovských, voľne ležiacich balvanoch - ak pútnik aspoň jedným z nich pohne z miesta a zhodí ho, prípadne skotúľa do doliny, strhne takýto balvan tisíce ďalších s toľkým rachotom, že sa pútnik zľakne, akoby sa celý vrch váľal a chcel ho pod sebou pochovať - vynoril sa ďalší, ešte mohutnejší končiar. Tak som bol nútený v najväčšom nebezpečenstve života preliezť niekoľko menších vrcholcov, z ktorých každý bol vyšší než predošlý, ako aj taký istý počet svahov nad priepasťami, kým som neprenikol po najvyšší štít. Keď som pozrel z tých strmých vrchov dolu do dolín na ich upätie, zarastené ohromnými lesmi, mohol som zbadať iba akúsi tmavú či belasú hĺbku, podobajúcu sa hĺbke vzduchu, ktorú voláme jasným blankytom neba. A zdalo sa mi, že by som nepadol na zem, ale rovno do neba, ak by som sa z tohto vrchu zrútil. Lebo pre ohromnú strminu vyzeralo všetko akosi rozriedené a matné. Keď som vystúpil na vyšší vrch, takmer som uviazol vo veľmi hustej hmle. Keď som ju však za pár hodín prekonal a keď som už bol neďaleko temena vrchu, pozrel som pri oddychu na miesta, kde ma predtým obklopovala hmla a videl som pohybujúce sa stlačené biele mraky. Nad nimi sa mi otvoril nerušený výhľad na niekoľko míľ až za hranice Spiša.

 

Výstup Daniela Speera

Nemecký hudobný skladateľ a spisovateľ Daniel Speer sa narodil v Sliezsku r. 1636. Keď mal okolo 20 rokov, dostal sa do Uhorska, kde študoval na viacerých školách, okrem iného aj v Kežmarku. To, čo tu Daniel Speer zažil, preniesol do čiastočne autobiografickej knihy Uhorský alebo dácky Simplicissimus, ktorá vyšla v roku 1683, anonymne, po nemecky. Daniel Speer v knihe popisuje aj výstup do Tatier. Podľa prekladateľa diela do slovenčiny Jozefa Vlachoviča Speer poznal opis Tatier od Dávida Frölicha, ktorý vo svojej knihe o Simplicissimovi čiastočne využil. Hrdina Speerovej knihy išiel ako kežmarský študent cez prázdniny na trojdňovú túru do Tatier so skupinkou spolužiakov a miestnym sprievodcom (dedinským učiteľom). Úryvok:

Dostali sme sa šťastne až celkom hore, kde vládlo úplné bezvetrie, hoci sa pod nami tiahli malé svetlé obláčiky, dovideli sme, pretože sme mali so sebou aj dobrý ďalekohľad, na vzdialenosť vyše tridsať míľ. Krakov sa nám na túto vzdialenosť javil ako nejaký veľký hrad. Toto Karpatské pohorie, Slovákmi nazývané Tatry a Snežné pohorie, je oveľa vyššie než švajčiarske, tirolské alebo štajerské. Z tohto končiara nám ukázal ešte aj iné významné veľké štíty tohto pohoria a susedné vrchy, ako aj jednotlivé hrady a mestá. Sprievodca nám ukázal mnoho strašných priepastí so zvláštnymi menami, v ktorých sme videli veľa medveďov a veľké zelené plesá. Najvyšší štít nazýval Starým otcom a naň sa vraj nik nedostane. Sedeli sme v hlúčiku, modlili sme sa, spievali, jedli a vypili sme znova každý koženú fľašu piva a kožený pohár vína. Potom sme ďakovali Bohu, ktorý nám vo svojej láskavosti pomáhal až sem, velebili sme s úžasom jeho neobyčajné dielo a prosili sme ho, aby nám pomohol vrátiť sa šťastne domov. Sprievodca nám ukázal pod strašnou previsnutou skalou niekoľko na hromadu poznášaných kameňov, pod ktorými boli plechové škatuľky a v nich na pergamene popísané mená. Bolo nám ľúto, že sme tam neboli takto zvečnení aj my. Na to povedal, že má pergamen a plechovú škatuľku a spýtal sa, čo mu dáme, ak nám to poskytne s perom a atramentom. Ponúkli sme mu zlatku. Napísal teda každý svoje meno, vek, miesto, rok a deň narodenia a vložili sme to do škatuľky a nanosili sme na to kameňov viac, než tam bolo predtým.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Neukazujú len svoje bohatstvo, ale to, ako žijú

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Zomrel český hudobník Radim Hladík, založil skupinu Blue Effect

Postupne sa prepracoval k vlastnej tvorbe.


Už ste čítali?