Ugronovič prenasledoval Jánošíka a spol., potom zostavoval prvú politickú obranu Slovákov

Autor: Roman Kebísek | 12.3.2016 o 9:35 | (upravené 12.3.2016 o 12:36) Karma článku: 11,68 | Prečítané:  6023x

Významný predstaviteľ Trenčianskej stolice K. Ugronovič prenasledoval zbojníkov z družiny J. Jánošíka, popraveného r. 1713, a o niekoľko rokov zostavoval spis Apológia, v ktorom obhajoval rovnocenné postavenie Slovákov v Uhorsku.

 

Ugronovič bol správcom Bytčianskeho zámku, keď tam bol väzeň Uhorčík a strážca Jánošík

Ako píše historik a bývalý riaditeľ Štátneho archívu v Bytči Jozef Kočiš, drobný slovenský šľachtic z Borčíc Krištof Ugronovič bol v roku 1710 správcom Bytčianskeho zámku, keď sa do tamojšej väznice dostal kysucký zbojník Tomáš Uhorčík. Zhodou okolností slúžil vtedy na zámku ako strážnik Terchovčan Juraj Jánošík. Ešte v tom istom roku sa Uhorčíkovi podarilo z väzenia ujsť a Jánošíka vykúpili z vojenskej služby rodičia. Ako vyplynulo z neskoršieho súdu s Jánošíkom a Uhorčíkom r. 1713, obaja sa spoznali práve na Bytčianskom zámku, hoci každý bol na opačnej strane mreží. Keď sa dostali zo zámku – každý iným spôsobom – pokračovali v stretnutiach ako dobrí kamaráti a neskôr začal Jánošík zbíjať podľa vzoru Uhorčíka. Informácie o prepadoch družiny, ktorú po Uhorčíkovi prebral Jánošík, smerovali k slúžnemu Ugronovičovi, ktorý začal po nich pátrať. 

 

Uhorčík si zmenil meno. Jeho identitu mohol odhaliť Ugronovič

Tomáš Uhorčík sa ale po úteku z väzenia rozhodol radikálne zmeniť život. Usadil sa v Klenovci pod falošným menom Martin Mravec, oženil sa a pracoval ako pastier, resp. hajdúch. So zbojom de facto prestal. Chytili ho začiatkom roku 1713 preto, lebo sa uňho skrýval Jánošík, ktorý sa dal po odchode z cisárskej služby na zboj, ale často trávieval čas u kamaráta Uhorčíka. Keď „Martina Mravca" chytili, úrady ešte nevedeli, že je to Uhorčík. Podľa Jozefa Kočiša pravú identitu Uhorčíka mohol odhaliť práve Krištof Ugronovič, ktorý prišiel na súdny proces s „Martinom Mravcom" do Liptovského Mikuláša vypočúvať ho ako slúžny Trenčianskej stolice. Uhorčíka si mohol Ugronovič pamätať ešte z bytčianskeho väzenia.

 

Rozsudok nad Uhorčíkom

Tomáša Uhorčíka popravili mesiac po Jánošíkovi, v apríli 1713 lámaním v kolese. V rozsudku nad Uhorčíkom sa píše: „Zlostí takmer nevypovediteľných horepsaný obžalovaný Tomas Uherčík dopustivše sa a od deviatich roku zbojství pachavše, zapovrhnuvší prikazaní a zákony jak božské tak zemské, jako v uherskej zemi taktéž v polskej, v Morave a Slezku, ktoré jeho zlé učinky z dobrovolného vyznání a fassii Janošíkovej daju se zretelne znať. Protož tenže Tomas Uherčík vedle práva zemského skrze prokurátora slávneho magistrátu alegovaného má byť za živa do kolesa lámaný, počavše od hrdla a tak na príklad jinších takových bezbožníkov usmrcený, na tože koleso má byť položený".

 

Ugronovič bol vyslancom na uhorskom sneme v čase, keď vyšiel spis proti Slovákom

Krištofa Ugronoviča zvolili v roku 1716 za podžupana Trenčianskej stolice a v tejto funkcii ju zastupoval ako vyslanec na uhorskom sneme v Bratislave roku 1722. Pri príležitosti snemu vydal profesor uhorského práva na Trnavskej univerzite Michal Bencsik knihu Novissima diaeta. Zaútočil v nej proti Slovákom, konkrétne proti slovenským mešťanom a šľachte z Trenčianskej stolice. Sú vraj pravdepodobne pozostatkami Svätoplukovho ľudu, ktorý predal krajinu Maďarom za bieleho koňa a tí ho napokon vyhnali. Slovenský ľud sa vraj poskrýval pred Maďarmi po lesoch práve v Trenčianskej stolici, „no napokon sa stal na večnosť poddaný Maďarom a nájomcom pôdy".

 

Výroky vyvolali reakciu u slovenskej šľachty

Historik Ján Tibenský píše, že Bencsikov spis vyvolal u trenčianskych Slovákov búrku a pripravovali verejnú odpoveď. V roku 1723 sa na župnom zasadnutí trenčianskej šľachty stretli hlavní aktéri odpovede: katolícky farár z Dubnice nad Váhom Ján Baltazár Magin, František Tukinský (ktorý bol zástupcom mesta Trenčín na uhorskom sneme), Krištof Ugronovič a Gašpar Hrabovský (ktorí zastupovali v dolnej komore snemu Trenčiansku stolicu). Na schôdzi stoličnej šľachty sa aj dohodli, že zostavovateľom odpovede ako „verejného spisu" bude Magin.

 

Vznik Apológie

Magin ešte v roku 1723 zostavil latinský spis s komplikovaným barokovým názvom  Murices Nobilissimae et novissimae diaetae Posoniensis scriptori sparsi, sive Apologia pro inclito comitatu Trenchiniensi (Ostne namierené proti pisateľovi spisu Nobilissimae et novissimae diaetae Posoniensis alebo Obrana slávnej Trenčianskej stolice). Tlačou vyšiel až v roku 1728 v Púchove. Spis venovali županovi Trenčianskej a Liptovskej stolice Jozefovi Ilešházimu „stavy slávnej Trenčianskej župy". Z toho možno podľa historika Vincenta Sedláka usudzovať, že spis mal všeobecný súhlas šľachty a meštianstva celej župy, prípadne ich reprezentatívnych zložiek. Ďalší historik Pavel Horváth píše, že vypracovanie Apológie bolo záležitosťou slovenskej, prevažne už katolíckej šľachty a meštianstva Trenčianskej stolice.

 

Magin: Slováci majú to isté občianske právo ako Maďari

Magin označil vo svojom diele Bencsikov spis za „nešťastný výplod nezrelého ducha", „urážajúce výmysly", či „zlomyseľné a urážlivé výroky o slovenskom národe". Autor Apológie tvrdí, že „všetky národy boli stvorené na slávu Božiu" a „netreba pohŕdať nijakými národmi, keďže Kristus ich rovnako miloval". Podľa Magina všetci Slovania bývajúci v Uhorsku (resp. Slováci) „majú to isté občianske právo ako Maďari, tú istú rodovú starobylosť i dôstojnosť, tú istú vojenskú česť svojich predkov, ten istý prístup k výsadám, tú istú zem zdedenú po predkoch".

 

Ugronovič sa na Apológii podieľal

Ján B. Magin ako zostavovateľ spisu v ňom priamo uviedol aj osoby, ktoré sa na tvorbe Apológie zúčastňovali, medzi nimi aj Krištofa Ugronoviča. Práve Ugronoviča zvolili na sneme za člena vysokého súdneho orgánu - kráľovskej sedemčlennej tabuly. Z tohto členstva vyplývalo, že musel mať vysokoškolské právnické vzdelanie, ktoré pravdepodobne získal na Trnavskej univerzite. Podľa Pavla Horvátha bol Krištof Ugronovič horlivým katolíkom, ktorý napomáhal pri rekatolizácii. Slovenčinu ovládal nielen slovom, ale aj písmom, ako o tom svedčí jeho korešpondencia a obežníky, ktoré ako slúžny adresoval dedinským richtárom a poddaným. Ján Baltazár Magin o Krištofovi Ugronovičovi napísal: „Je lahodný a pritom účinný rečník, rozvážny, pohotový, v prísnosti mierny, vo zdvorilosti milý, v práci horlivý a konečne od prírody stvorený a uspôsobený pre každý úrad v štáte."

 

Z Apológie čerpal M. Bel aj J. Fándly

Apológia síce vyšla anonymne, no nebolo to dielo neznáme, hoci autor pre mnohých áno (slovenská historiografia sa meno autora Apológie dozvedela až zásluhou historika Antona A. Baníka v roku 1936). Z Apológie prevzal niektoré časti do svojho vlastivedného diela Notitia Hungariae novae historico-geographica (Historicko-zemepisné poznatky o súvekom Uhorsku) Matej Bel (1684-1749). Bernolákovec Juraj Fándly vydal v roku 1793 po latinsky Compendiata Historia Gentis Slavae (Stručné dejiny slovenského národa), kde v dodatku uvádza pasáže z Apológie.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Neukazujú len svoje bohatstvo, ale to, ako žijú

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Zomrel český hudobník Radim Hladík, založil skupinu Blue Effect

Postupne sa prepracoval k vlastnej tvorbe.


Už ste čítali?