Timrava: Žiadni spisovatelia na mňa nepôsobili. Práveže som chcela písať inak ako oni

Autor: Roman Kebísek | 25.10.2015 o 17:45 | (upravené 29.10.2015 o 16:09) Karma článku: 13,18 | Prečítané:  4704x

Ľudia žijú paralelne v dvoch svetoch – v tom, v ktorom žijú navonok, a v druhom, vnútornom, ich skutočnom. Vonkajším správaním často svoj vnútorný život zakrývajú. Timrava ho u svojich postáv hneď odhaľuje.

 

Vojna, to je aj radosť z nešťastia druhých i svojho

Prvá svetová vojna sa nedotkla Slovenska úplne priamo, bojmi, ale druhotne, mobilizáciou. Toto slovo vyvolávalo v mestách a na dedinách obrovský strach, lebo znamenalo možné zabitie alebo skaličenie. No ako Timrava (nar. 1867) ukazuje v diele Hrdinovia (1918), niektorí pociťovali aj skrytú radosť - z nešťastia druhých, voči ktorým cítili krivdu. Napr. Zuza Pekovka - v minulosti sa mala rada s Ďurom Matvejovie, on sa však nečakane oženil s bohatšou Ančou. Keď Ďuro vo vojne zahynul, Zuza Pekovka pocítila satisfakciu: Len v srdci Zuzy Pekovky zvesť tá nevzbudila sústrasť, skôr uspokojenie a radosť. Stojí tam ako očarená, oči blýskajú jej divne, na ústach úsmev tajnej útechy. Padol Ďuro jej neverný, pyšný, bezcitný. Ani Anča boháčka nebude ho mať. Ako prosila v tých chvíľach žiaľu, aby ich Boh roztrhol, tak ako Anča ju od neho - to sa i stalo. Anča vzala jej Ďura, hoc mohla si vyberať i z desiatich, jej vzal ho Boh. Teraz nech trpí, ako ona trpela, nech umiera žiaľom, ako ona umierala.“ Katke Stoličkovie odvedú na vojnu muža, ale nie je z toho nešťastná: „Pôjde i jej muž. Pravda, tá myšlienka ju tak veľmi netlačí. Muž zlý a pijan veľký. Niet dňa, kedy by sa neopil, a kedy by nezlorečil a nežiadal, aby ich Boh rozlúčil (teda ich, hľa, rozlúči ...), aby umrela ona, nezavadzala mu a nehnevala ho. ´I tvoj muž pôjde, Katka!´ riekli jej akosi dobroprajne, akoby povedali i to: teš sa!" Mrzáci sa dokonca potešili, že majú nejaký handicap a nemusia ísť na vojnu. Hlásnik (bachter) bol rád, že kríva: "Pre neho i desať telegramov môže prísť za deň do dediny a desať ráz do dňa môže bubnovať za odobierku bachter, on je bezpečný, vďaka chybe, za ktorú sa posiaľ hanbieval."

 

Timrava: Keby som sa bola vydala, nebola by som spisovateľkou

V roku 1937, ako 70-ročná, redaktorke Živeny Lei Mrázovej povedala:Keby som sa bola vydala, iste by som sa nebola stala spisovateľkou...“  Hneď však dodala: „A nebolo takého ozajstného. Raz som sa tak strašne zaľúbila do jedného. A keď som bola vytrezvená, videla som, ako ten nebol hoden.“ V autobiografickej novele Všetko za národ vystupuje Timrava ako Viera. Na konci novely analogicky píše: „Viera sa nevydala (...) prišla i ľúbosť, taká, akú si sama žiadala. Láska bola desná ako búrka, strašná ako príval, ničiaca ako požiar. Tá zobrala jej ruže z líc, hladkosť čela, mladistvosť postavy – lebo bola k nehodnému. Víchor prestal, búrka stíchla, požiar zhasol, a teraz Viera píše rozprávky a – slúži národu (...)“  Literárny historik a znalec Timravinho života a diela Ivan Kusý píše, že pravdepodobne táto láska našla svoj odraz v jej novele s názvom Bez hrdosti. Ako inde Kusý píše, prototypom hlavnej mužskej postavy v novele Bez hrdosti je Ľudovít Čipkay, učiteľ z Ábelovej. Timravina neter Zlata Petrivaldská v spomienkach na Timravu napísala:  „(...) kým sa jej brat Bohuslav – môj otec – neoženil, teta bývala u neho (v Ábelovej) a vtedy sa bola zamilovala aj do tamojšieho učiteľa Ľudovíta Čipkaya. Každý vedel, ba aj ona sama, že z toho nebude nič, veď on bol oveľa mladší ako teta a potom aj jeho povaha nevyhovovala. Domácnosť mu viedla sestra, s ktorou sa teta spriatelila a tak chodila denne k nim. Myslím, že hodne z toho zachytila  novele Bez hrdosti.“ V tejto novele vystupuje ako hlavná hrdinka Milina, ktorá je zaľúbená do Sama, no napokon z lásky vytriezvie (I zdal sa jej taký biedny a mizerný, najmä tie ovisnuté nohy v topánkach, že sa odvrátila s odporom. „Teraz mohla by ho i zabiť!“ myslí, nad ním stojac, a pozrie po izbe po ostatných driemajúcich. Zrazu, vidiac ho v blízkosti, vzbúrila sa jej zasa všetka horkosť. Aspoň ten pohár keby mu mohla hodiť do hlavy, lebo zdá sa jej, že mu je dlžná jedno zaucho, ktoré i musí mu dať. “Bodaj by ťa viac nikdy nemilovali!“ šepce aspoň kliatbu, dvíhajúc pohár k ústam, ktorého obsah chutí jej ako otrava. „Aspoň takou láskou veľkou ani jedna viac!“)

 

Francisci začínajúcej Timrave: Vynikáte originalitou a pravdivou kresbou postáv

Prvý, kto Timrave (vl. menom Božena Slančíková) zložil veľkú literárnu poklonu, bol v roku 1900 vtedy už jeden z posledných žijúcich štúrovcov, 77-ročný Ján Francisci. Nevyjadril sa ale verejne, ale v súkromnom liste vtedy 32-ročnej zatiaľ literárnou kritikou vôbec nepovšimnutej Timrave: Ale tým väčšie a srdečnejšie je moje potešenie, keď taký mnou spozorovaný nový zjav je vynikajúci, zaujímavý a mnohosľubný. Vy, slečna, ste mi takým zjavom na poli našej slovenskej beletristickej literatúry. Vaše poviestky z kruhu a života dedinskej inteligencie, ktoré som doteraz poznal v to zahrnujúc i poslednú Boj, pri ktorej veľmi ľutujem, že ju nepoznám celú, vynikajú v našej slovenskej literatúre svojou originálnosťou, novosťou, šťastnou invenciou, vernou kresbou deja i figúr i charakteru, telesnou i duševnou živosťou dejstvujúcich osôb. (...) K tomu oprobujem sa pripojiť prosbu, aby ste tento Váš zriedkavý novelistický talent nenechali zahrdzavieť a zadriemať, ale čím častejšie potešili jeho plodmi túžobne ich očakávajúce obecenstvo, a medzi ním i mňa."

 

Timrava de facto nechodila do školy. Učil ju otec - evanjelický farár

Spomienky na rodinné vyučovanie u Slančíkovcov v novohradskej dedine Polichno zanechala Timravina rovesníčka Oľga Krčméryová. Bola to dcéra evanjelického farára Juraja Petényiho v susednej dedine Budiná. Obe rodiny sa často navštevovali, rodičia si boli navzájom kmotrovia. Zo spomienok O. Krčméryovej: „Po raňajkách vzali Spevníky do ruky a zaspievali spoločne pobožnú pieseň. Jedno zo starších detí sa zatým hlasno pomodlilo, ostatní tíško za ním, a potom už brali deti školské knihy a začalo sa vyučovanie riadne, ako v škole, ktoré trvalo až do poludnia pri obdivuhodnej disciplíne, tichosti. Viac ráz som bola prítomná pri takomto vyučovaní, a vidím v duchu i dnes pred sebou tú vysokú, chudorľavú, trochu napred nahnutú postavu s vážnou, zamyslenou tvárou, ako vysvetľuje, zväčša stojac, deťom okolo veľkého stola sediacim nad knihou a kladie im otázky, na ktoré oni odpovedajú, pekne, s rozvahou. Takto vyučoval môj krstný otec Slančík svoje deti rok po roku, až kým nedorástli. Chlapci i prvé gymnaziálne triedy takto končili privátne, a dievčence po tejto výučbe ešte poslali rodičia na jeden školský rok do mesta. Myslím, že viac aby trochu videli svet i mimo Polichna, a do maďarčiny a nemčiny trocha zbehlosti v praxi nadobudli, lebo ako deti doma len slovensky hovorili.“

 

Timrava pálila knihy, kde jej urobili úpravy proti jej vôli

Keď Timrave začali vychádzať Zobrané spisy, zmeny, ktoré urobili v jej textoch pri jazykovej korekcii, ju rozhorčili. Povyhadzovali jej niektoré slová ako "neslovenské", medzi nimi napr. slovo ´žiaden´. Názov novely Žiadna radosť jej zmenili na Nijakej radosti. 13. júna 1922 svojej priateľke Elene Maróthy-Šoltésovej napísala: „Žiaden človek tu nezaobíde sa bez slovíčka žiaden." Na adresu tých, ktorí jej zasahovali do textov, uviedla: „ (...) neuznávam tvrdenia žiadnych filológov (...) čo to stvárajú s tou našou rečou? Jedno je germanizmus, druhé je maďarizmus, tretie čechizmus, a tak si obšniapu tú slovenčinu s tým vyhadzovaním výrazov, že im ozaj potom bude ´bohatá´!" Andrejovi Mrázovi, literárnemu vedcovi a pracovníkovi Matice slovenskej, 24. júla 1937 napísala: Prosím, aby ste mi veľmi nenaprávali pri preštudovaní mojich prác, na čo Vás poverila Matica, lebo sa pri tom môže zotrieť aj pravý zmysel viet a írečitosť autora. Veľmi ma hnevalo, keď mi naprávali v už vydaných zobraných spisoch a vyhádzali alebo zmenili originálne ľudové výrazy, aké dávno a dávno užíva. Tiež slová:´okamih´, ´žiaden´, ´dakedy´ pod titulom germanizmus, čechizmus, maďarizmus zmenili. ´Okamih´ nedá sa nahradiť ´chvíľou´, lebo ´chvíľa´ môže aj za pol hodiny trvať, ´žiaden´ tiež nie je ´nijakým´ a ´dakedy´ nie je ´niekedy´.“ Jej neter Zlata Petrivaldská povedala, že Timrava sa až tak veľmi hnevala na to, že jej írečité slová vyhadzovali z jej noviel, že ich pálila: „Zo škôlky mala taký malý stolček, na tom sedela a trhala tie knihy a hádzala ich do kachlí. ´A teta´, reku, ´pre pána kráľa, čo robíš?´ ´Ale veď sú to nie moje knihy. To som ja nenapísala, tam sú celkom iné slová.´“

 

Timrava: Na ľuďoch som si všímala hlavne ich tvár

Ako 70-ročná redaktorke Živeny Lei Mrázovej o spôsobe svojej tvorby v mladosti Timrava povedala: Alebo niektorí naši spisovatelia vtedy: to opisovanie prírody, tie zákruty a výkruty dlhočizné, pri iných to sentimentálčenie – mala som túžbu čo najkratšie vyjadriť zavše i od zlosti to, čo je na ľuďoch. Ich zovňajšok ma tak nezaujímal. Len keď sa zvlášte prizriem, vidím na ľuďoch šaty. Ale tváre! Toho som si dobre všímala! Keď chcel v roku 1934 literárny vedec Andrej Mráz od Timravy reakciu na iných spisovateľov, keď sama začínala písať, povedala: „Neviem ver´, ktorý zo spisovateľov pôsobil na mňa a vplýval. Hádam ani jeden. Čítala som rada všetkých. Práve som chcela inak písať, ako druhí dotiaľ písali.“

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Neukazujú len svoje bohatstvo, ale to, ako žijú

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Zomrel český hudobník Radim Hladík, založil skupinu Blue Effect

Postupne sa prepracoval k vlastnej tvorbe.


Už ste čítali?