Zakladať si rodinu v čase ´hrozného boja´? Štúr: Nie. Hurban: Áno

Autor: Roman Kebísek | 25.7.2015 o 17:59 | (upravené 26.7.2015 o 18:37) Karma článku: 6,09 | Prečítané:  1270x

Podľa Štúra zakladať si rodinu v ťažkých časoch znamená vystavovať ju nebezpečenstvu, preto bol proti. Podľa Hurbana práve rodina vtedy dáva človeku silu, preto bol za.

 

Štúr r. 1840 nečakane pocítil lásku: Marie mi vzala pokoj

25-ročný Ľudovít Štúr sa v septembri 1840 vracal zo štúdií v Nemecku cez Čechy na Slovensko a dôsledne sa chystal na tvrdý boj proti pomaďarčovaniu Slovákov. Práve v Čechách mu však nečakane prišla do cesty 19-ročná Češka Marie Pospíšilová, ktorá, ako sám písal, mu vzala pokoj srdca. Bola to sestra jeho priateľa, pražského redaktora časopisu Květy, obľúbeného v Čechách aj na Slovensku, Jaroslava Pospíšila. Stretol sa s ňou v Hradci Králové, kde navštívil dom Jaroslavových rodičov. 16. septembra, keď od Pospíšilovcov odchádzal, padol zo schodov a zlomil si pravú ruku. Zostal preto neočakávane ešte niekoľko ďalších dní u svojich hostiteľov - ošetrovala ho práve Jaroslavova sestra Marie.

 

Štúr o láske k Pospíšilovej: Rana v srdci sa mi nehojí

Štúr po návrate z Čiech do Bratislavy 6. novembra Jaroslavovi Pospíšilovi do Prahy napísal: „Rána na pravici se již snad brzo zhojí, ale ona do srdce, již mi zadala, hojíc onu, milostná opatrovnice má, jest hluboká, nevyhojitelná. Kdož by mi byl předpovídal, že v Hradci padnu do bolů lásky jimž sem pečlivě vyhýbal, abych tím neodvisleji, tím samostatněji pracovati a pro jednu oulohu pojité všecky síly vynaložiti mohl?" Štúr v liste Jaroslavovi ďalej zo žartu napísal, že práve on je tomu na vine, lebo ho k svojim rodičom do Hradca Králové sám posielal: „Vaše vlastenecká, dobrosrdečná, milostná skromná panna sestra strašně na mne působila, ona mi unesla dosavadní pokoj srdce, a Vy Jaroslave jste toho vinen. Avšak já Vám to srdečně rád odpouštím pro dobrotivost Vaši. Vy jste se mnou upřímně myslil, nevěda, k čemu mě k Vám vysíláte.“ Štúr zároveň k listu pripojil dve básne venované Marii. Jedna z nich - Vzpomenutí vyšla v Květoch 19. novembra 1840, čím vlastne Štúr svoj pomer k Marii verejne oznámil. V básni píše, ako mu do duše priniesla leto a je vraj len na nej, či ho čaká jeseň, teda trápenie (posledná strofa):

Marie! Tatry se již sněhem lesknou

a po dolinách sever rejdy tropí;

brzo přivezeť on již zimu tesknou,

před níž příroda smutné oči sklopí;

ale v mém srdci, vzdor celé přírodě,

plápol se vzmáhá, jejžto si znítila,

onť léto nese; však to v tvé svobodě,

by traplivá v něm jeseň se zrodila.

 

Štúr vzťah verejne ukončil a poslal Marii báseň s ´vysvetlením´

Štúr po necelých 4 mesiacoch, 28. februára 1841, Jaroslavovi Pospíšilovi napísal, že ho očakáva ´boj s Maďarmi´, čo má vplyv aj na jeho vzťah k Marii: Mezi námi a Maďary hrozný boj nastává; oni nám jej vypověděli výslovně na život a na smrt. Fanatism maďarský každým dnem roste, kterýž jednou nalezne své nástroje. Všecko posud byly jen přípravy. Ja sem jim trn v očích. V časopisech a ve svých novinách vystavili mne teď na pranýř s některými jinými. Břetislava (Bratislava) nahání jim velikého strachu, jak to ze všech jejích časopisů vidět. Z málo těchto slov, která by ještě mnohými datami rozmnožiti mohl, Vy seznáte, že já na vlnách. Ony mne hned vyhazují u výšku, hned pustí do hlubiny; kdo ví, co se státi může? Přečtěte mou báseň, jíž do Květů zasílám, a dejte Marií upřimnou radu. Vy mně porozumíte! - Báseň dejte skoro tisknouti. Pochází to z vřelého srdce: já chci, aby Vaše milá, hodná Maria šťastnou byla!! Opatrujž Jí Bůh a všech Vás, předrazí!!! Já vykonám oulohu mou: Vy žíte blaženě! Nevšímejte si srdce jinocha - jemu to rokoval osud!" Ľ. Štúr pripája báseň Rozžehnání (Rozlúčka). V Květoch vyšla 28. októbra 1841, čiže Štúr vzťah ukončil aj verejne. V liste Jaroslavovi dodáva, že už viac nechce Marii písať: „Budete-li psát do Hradce, vzkažte velectěné rodině Vaší mé úcty  a pozdravení. Vzkažte je rovně Marii! Představte jí smysl básně mé s upřímnou bratskou radou zapomenouti na syna Tater. Jáj jí nechci více psáti: zastupte Vy, drahý Jaroslave, místo mé.“ V básni Rozžehnání autor adresátke hovorí, aby na neho zabudla, on vraj musí zanechať všetky slasti sveta, ale nikdy nezanechá svoju vlasť. Prvá a posledná strofa:

Zapomeň, Drahá, zapomeň jinocha,

nade nímž mraky se bouřlivé shání;

zapomeň, Drahá, zapomeň na hocha,

jenž Ti posílá bolné rozžehnání:

On na vše světa zapomene slasti,

jenom nikdy, jen nikdy o své vlasti!

(...)

Tatra se halí, jinoch zasmucuje.

Co by Ti bylo z jinocha smutného?

Z jinocha, jemuž všecko prorokuje

bouři po celý čas žití zemského;

on v jejím víru na vše zapomene,

jen někdy kradmo na drahé vzpomene.

 

Hurban vyzýval Štúra, aby sa oženil

Jeden z najbližších Štúrových priateľov Jozef Miloslav Hurban v spomienkach napísal, že odporúčal Štúrovi, aby si založil rodinu. Doslova mu údajne hovoril: Založ rodinu na základe lásky opravdivej k dievke tak nadšenej ako Mária, založ rodinu podľa vzoru Pospíšilovskej krásnej rodiny — tohto roztomilého strediska toľkých duchov činných na poli národa (...) a dá mi za pravdu budúcnosť, že z takej rodiny vyjde na národ viacej požehnania, vzíde viacej sily a odvahy než z toho večne smutného alebo večne rozbúreného a rozorvaného umu a srdca panicov.“ Štúr údajne na to odpovedal: Možnosť neupieram, keby len tých nastávajúcich búrok nie; ale čože si počneš s rodinou, keď to začne zo všetkých strán — ako predvídam — búrať sa a váľať?“

 

Štúrov žiak Francisci ukončil vzťah k Jurkovičovej, aby sa venoval národu

Štúrove názory - nezakladať si rodinu, ale obetovať sa za národ - mnohí jeho žiaci akceptovali vo vlastnom osobnom živote. Aj Ján Francisci (nar. 1822). V autobiografii opísal aj svoju známosť s dcérou sobotištského učiteľa Aničkou Jurkovičovou. Zoznámil sa s ňou ako 17-ročnou, keď ako študent hrával divadlo a ona tiež. Podľa Francisciho mohol z tejto známosti vzniknúť celoživotný vzťah, keby jej otcovi neoznámil, že sa obetoval pre národ: “Moja známosť s ňou bola síce taká, akú menovať zvykli študentskou známosťou, ale možno by k doživotnej trvácnosti bola viedla, keby ja nebol vedel hranicu zachovať a keby nebol i ústne i písomne otcovi vyslovil, že ja som sa posvätil práci národa tam, vtedy a takej, kde, kedy a k akej ma povinnosť a potreba národa povolá a že nemám určitého predsavzatia a povolania pre svoju osobnú budúcnosť." Ešte v roku 1844 spomínal na Aničku s láskou. Z toho roku sa zachoval rukopis Francisciho básne s názvom Nezabudnuteľnej, ktorá má na inom Francisciho rukopise názov Aničke. Prvá a posledná strofa básne:

Pamätáš, milá, na tie krásne časy?

Na krásne časy nášho sa poznania,

keď mňa prvý raz milým pozvala si,

a Ťa predmetom môjho milovania,

keď sme len v sebe nebo, svet videli,

všetko krem seba, všetko zapomneli.

(...)

Lež, milá, sladké nač pamiatky budiť,

keď sa k životu vzbudiť viac nedajú;

načo ranené srdcia klamom šudiť,

keď sa už pravdou tešiť viac nemajú:

Lepšie keď v dušiach zostanú skrytými,

v zabudnutosti nezabudnutými.

 

Francisci o svadbe Jurkovičovej s Hurbanom: Pri mojom dievčatku iný sedáva

Anička Jurkovičová sa nakoniec vydala za Hurbana. Francisci v liste priateľovi Augustovi Horislavovi Škultétymu 19. septembra 1845 lakonicky napísal: „Hurban Jožo bude mať 7. 10. sobáš - berie si Aničku." Cit Francisciho k Aničke bol stále živý. V septembri 1845 datoval svoju báseň s názvom Posledné spomenutie. Prvá strofa:

Letela, letela, uletela páva,

pri mojom dievčatku už iný sedáva;

sedáva, sedáva, aj bude sedávať,

už sa my musíme ta pozabúdavať;

zabudnúť musíme jeden na druhého,

jakby kameň hodil do mora šíreho.

 

Štúr vyzýval Hurbana, aby sa neženil. Ten odmietol. Oženil sa napokon aj Francisci

Hurban pozval na svadbu aj Štúra. Ten pozvanie neodmietol, ale údajne povedal, že nejde Hurbanovi na sobáš, ale na pohreb. Krátko pred svadbou ešte od nej nastávajúceho ženícha odhováral. Ten o tom napísal: „A príduc troma dňami pred svadbou (4. októbra 1845), ešte snažil sa odviesť ma od úmyslu zakladania rodiny v týchto osudných časoch pre národ náš. Darmo! Aj Francisci sa napokon oženil. V roku 1852 si vzal Amáliu Kasanickú. Napísal o tom: „Keď Anna Jurkovičová ma nechcela, vydajúc sa za Jozefa M. Hurbana, (...) odhodlal som sa vziať si mladú slečnu Amáliu, dcéru Ondreja Kasanického, komorného nadlesného v Banskej Bystrici (...).

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?