Štúr a Francisci videli v rozprávkach proroctvo o budúcnosti národa

Autor: Roman Kebísek | 27.6.2015 o 8:02 | (upravené 27.6.2015 o 8:43) Karma článku: 5,48 | Prečítané:  1213x

Ľudovít Štúr a Ján Francisci považovali rozprávky za prorocké - videli v nich budúcnosť Slovanov, resp. Slovákov.

 

Veľké zbieranie slovenských rozprávok rozbehol v roku 1842 Ján Francisci

Dlhodobé organizované celoslovenské zbieranie rozprávok spustil v roku 1842 vtedy 20-ročný študent bratislavského evanjelického lýcea Ján Francisci. Inšpiroval ho revúcky farár Samuel Reuss, ktorého cez prázdniny r. 1842 navštívil. Francisciho zaujala Reussova nezvyčajná záľuba – zapisoval si miestne ľudové rozprávky. Revúcky farár v tom však nevidel iba zábavku, ale, naopak, serióznu záchranu ústnych pamiatok z minulosti. V rozprávkach sa podľa Reussa zachovali dávne deje či predstavy ľudí o svete. Ján Francisci začal po návrate z prázdnin do školy sám organizovať spolu so spolužiakmi zapisovanie ľudových rozprávok. Výsledkom ich činnosti bolo vytvorenie viacerých dielov rukopisných zbierok rozprávok, ktoré nazývali Prostonárodný zábavník. Vo svojom životopise o prvotnom popude zbierať rozprávky Ján Francisci napísal:

Pohnútkou k tomu podniku bolo to, že v prázdninách roku 1842 navštívil som bol svojich dobrých kamarátov Ľudovíta Reussa (Kozáka) a Adolfa Reussa (Amora), synov evanjelického farára vo Veľkej Revúcej, Samuela Reussa, všeobecne váženého a cteného, učeného a charakterného muža. Pri tej príležitosti mi starý pán ukázal ním vlastnoručne nárečím ľudu tak verne a zručne napísané tri prostonárodné slovenské povesti, akoby boli z úst samého prostonárodného rozprávača vypadli. Tie tri povesti boli, ak sa dobre rozpamätám: Svetská krása, Berona a O kocúrikovi; táto posledná v nárečí gemersko-hronskom. Tie tri povesti i prudkosťou i ohňom vzbudili vo mne účinnejšie oddať sa zbieraniu povestí. Ja zo svojho detinstva mal som hodnú zásobu povestí v pamäti, ktorú som si bol nazbieral v starootcovskom dome v zimných časiech od prichádzajúcich s praslicami susediek, prikladajúc na kozub triesočky. Keď som prišiel do Prešporka z prázdnin, hneď spočiatku školského roku založil a začal som usporadovať Prostonárodný zábavník.

 

Štúr: Rozprávky o zakliatí sú o našom národe – aj on je zakliaty a čaká ho oslobodenie

Na rozprávky z týchto zbierok sa odvolal učiteľ na evanjelickom lýceu v Bratislave Ľudovít Štúr, keď svojim študentom neskôr prednášal vlastný výklad rozprávok. Upozorňoval na často sa vyskytujúci fenomén zakliatia v rozprávkach, ktorý je podľa neho odrazom celkovej histórie Slovanov. Ako národ sú vraj zakliati a čaká ich odkliatie. Štúrove názory na rozprávky sú najpodrobnejšie zachytené v rukopisných poznámkach jeho žiaka Karola Alexandra Modrániho. Ľudovít Štúr v prednáškach na tému slovanskej slovesnosti, resp. slovenských ľudových rozprávok hovorí:

Čo je zakliatie? Zakliatie má veľmi hlbokú myšlienku: je premena do nešťastného stavu; do bytosti, kde predošlý svoj stav vie - ale v tejto musí byť musí sa nešťastným cítiť. (...) Takéto zakliatie veľmi často vidíme v národných povestiach našich. Skadiaľže to pochodí? Je tam hlboká pravda napospol - a na náš svet slovanský to je pokuta poslaná od Boha za odpadnutie od neho - teda odpadnutie od Božej pocty, pravdy, od svojich. Zlerobenie ľuďom, potom hlavne proti pospolitosti, obci - toto je všetko odpadnutie: a kto sa toho dopustí, dopustí sa najväčšieho hriechu - a za to sa zakľaje! (...) Zakliatie toto v našich povestiach predstavené má hlboké značenie aj v našej histórii slovanskej. Keby sme z jednej výšiny na národ slovanský oči spustili - videli by sme v ňom zakliatosť. (...) Iste, že sa naše zakliatie podarí odkliať - ale nie prv, dokiaľ sa nedáme do práce s tou najväčšou pokorou; nie prv - a dotiaľ sa len váľať budeme.

 

Dobšinský: Cez rozprávky možno nazrieť do budúcnosti

V marci 1844 odišla z Bratislavy do Levoče skupina študentov na protest proti zosadeniu Ľudovíta Štúra z miesta učiteľa na bratislavskom lýceu. Neskôr prišiel do Levoče aj Francisci, aby tam v duchu Štúrových názorov viedol literárnu spolkovú činnosť. V Levoči študoval aj mladučký Pavol Dobšinský, neskôr najznámejší zberateľ a vydavateľ slovenských ľudových rozprávok. Po Dobšinskom sa zachoval aj rukopisný zborník ním zozbieraných rozprávok z dediny Sirk na Gemeri z rokov 1848/9. V ňom ponúka aj svoj výklad rozprávok: 

Sú minulosťou, prítomnosťou i budúcnosťou ľudu nášho. On v nich žije, tvorí a prechováva sa. Ony sú tajnou, nepoznanou, a tak rečeno zakliatou jeho vierou, túžbou, nádejou, ktorá od tisícročia zakliatia nášho v hlbokosti duše národnej trvá, a kto vie, či dakedy vymizne z neho? Veky a veky, veľké preporodenie ducha i života ľudu nášho je potrebné k tomu. Samo kresťanstvo, ktoré tieto prípovedky nepravo za blud a poveru vyhlasuje, vytrieť ich nemohlo zo srdca ľudu. Lež nie sú ony bludom, len jasným svetlom jeho, cez ktoré nazrieť môžeš do tajnej sveta budúcnosti. V zakliatych krajoch, kde ani bylinky ani rastlinky nevídať, ony skvitajú a ako ten zakliaty kraj, tak sú ony ešte z väčšieho nepoznané, tajné.

 

Francisci: Najmladší syn z rozprávok, ktorý napokon zvíťazí, je symbol Slovenska

Prvú zbierku slovenských ľudových rozprávok vydal tlačou r. 1845 práve Ján Francisci. Nebola to však knižka pre deti, naopak - pre dospelých. V knižke Francisci interpretoval rozprávky až prorocky. Upozornil, že v nich zvyčajne víťazí najmladší syn, čo je podľa neho skrytým vyjadrením budúcej veľkej úlohy Slovanov ako ´najmladšieho syna ľudstva´. V poradí prvou je vo Francisciho zbierke (s názvom Slovenské povesti) rozprávka o Popolvárovi (´popolvár´ je výraz pre človeka, ktorý sa ´váľa v popole´, teda pri peci; inak sa nazýva aj ´pecivál´). Rozprávkový Popolvár je najmladší syn, ktorým starší bratia opovrhujú a smejú sa z neho ako z neschopného. Popolvár však napokon v ťažkých skúškach obstojí najlepšie, až sa stane ´najväčším na svete´. V úvode zbierky Francisci napísal:

Slováci sami nepoznali, čo sú vlastne ich rozprávky a len si ich so zbožnou mysľou rozprávali a prechovávali ich v pôvodnej ich pravde, hĺbke a tajomnosti, až by sa našiel hrdina pravde, ľudstvu čisto posvätený, ktorý by silným udretím čarovného prúta všetky kliatby, ich myšlienku pred svetom ukrývajúce, rozbil. Novorodený duch Slovanstva, najmladší syn ľudstva, je ten posvätený a vyvolený hrdina, ktorý, chcejúc si svet a život vytvoriť, vystupuje aj na toto zázračné pole a hľadá na ňom pre seba životnú krv, hľadá a zbiera elementy, do ktorých by sa vtelil; on to rozbijúc kliatby zakuklenosti na ich zboreninách jasné chrámy pravdy stavia. (...)Pozoruhodné je napokon to, že v týchto povestiach istota a myšlienka budúcnosti národa nášho je silne a jasne vyslovená - čo v prvej povesti tohto zväzku iba slepý nevidí. Hrdinu tej povesti ja považujem za zidealizované indivíduum Slovenska. Druhé povesti to napospol dokazujú, hlavne tým, aby som iné nespomínal, že v nich najmladší syn nad osudom sveta víťazí

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?