Slovenská spisba v 17. stor. bola plná hrôz. V 19. stor. sa objavili opäť – v rozprávkach

Autor: Roman Kebísek | 15.10.2014 o 19:38 | (upravené 27.3.2016 o 19:16) Karma článku: 5,88 | Prečítané:  1552x

17. stor. bolo na Slovensku mimoriadne krvavé, čo sa odrazilo aj v dobovej spisbe – bola to doba náboženských vojen, tureckých nájazdov a surových popráv – sprevádzalo ich mučenie ľudí, štvrtenie, nabodávanie, či zabíjanie detí.

V 18. storočí, v časoch osvietenstva, sa podobné zverstvá zo slovenského života a literatúry vytrácali, no v polovici 19. stor. sa zohavení ľudia, rozťaté či podrezané deti objavili v slovenskej literatúre znova – v knižne publikovaných rozprávkach, ktoré si ľud predtým niekoľko generácií ústne odovzdával.  Slovenské rozprávky začal v 40. rokoch 19. storočia medzi ľudom zbierať revúcky evanjelický farár a milovník histórie Samuel Reuss, pretože v nich videl čiastočne zachované dávne deje. Jána Francisciho, bratislavského študenta z neďalekej Hnúšte, spolužiaka Reussových synov, takéto zapisovanie rozprávok mimoriadne nadchlo a s ďalšími spolužiakmi rozbehol rozsiahlu zberateľskú  činnosť. Tá sa preniesla aj na iné školy, najmä do Levoče, kde napr. študoval Pavol Dobšinský. Práve on sa neskôr stal ich hlavným vydavateľom. Isté zásahy zberatelia pri zapisovaní rozprávok robili, pôvodný základ však uchovali.

 

Ukážky z próz zo 17. storočia:

Štefan Pilárik v nemecky písanom diele Podivuhodný voz Boží z r. 1678 o represiách proti vzbúreným protestantom r. 1672  napísal (preklad J. Minárik): V Turej Lúke niektorých nabodli na kôl, zaživa strhli z nich kožu, niektorých rozštvrtili, lámali v kolese, niektorým zviazali a poviazali dozadu ruky a nohy, a tak ich zaživa obesili uprostred dediny na šibenicu. Niektorých mučili rozžeravenými železnými obručami, niektorým vbili pod rebrá železné háky a vyzdvihli ich na vysokých žrdiach dohora, iným pripravili neslýchané a nepomysliteľné muky.

Nemec Daniel Speer, ktorý prežil v 17. stor. niekoľko rokov na východnom Slovensku, v anonymne vydanom diele Uhorský Simplicissimus  z r. 1683 o karpatských zbojníkoch zaznamenal (preklad J. Vlachovič): Príšerné bolo počúvať, ako pripíjajú na zdravie na kôl nastoknutým, kolesom lámaným, na háky povešaným, rozštvrteným a za živa odratým predchodcom a ako oslavujú ich zbojnícke výčiny a statočnosť pri vytrpenom mučení. Slovom, predmetom ich diškurzu nebolo nič iné, iba zabíjanie, vraždenie a vyhrážanie vypálením majetkov toho či onoho pána, ktorý ich prenasledoval.

Štefan Pilárik v knihe Turecko-tatárska ukrutnosť (vyšla r. 1684, preklad z nemčiny J. Minárik) zaznamenal: Nešetrili a nenechali na pokoji ani tie, čo mali rodiť. Toto sa nedá oplakať ani žalovať trpkými slzami: Keď nejaká samodruhá mala rodiť a dieťa ešte len prichádzalo na svet, vyrvali tieto hrozné medvede takéto dieťa násilím, mrštili ho o zem alebo o skalu, vrhli sa na prsia rodičky, vycicali mlieko až do krvi, napokon odrezali prsia, odhodili a pripaľovali rozžeraveným železom alebo uhlíkmi.

Ján Rezik v spise Katovské lešenie prešovské, postavené r. 1687 (z latinčiny preložil Gustáv Pogány) o tzv. Prešovských jatkách napísal: Kati ho chytili, obnažili mu ruku a zviazali povrazom. On sa spustil na kolená a tri razy po nemecky zvolal: ´Ježišu, synu Dávidov, zmiluj sa nado mnou!´ Kým takto volal, odťal mu prešovský kat ruku. Odzadu sa k nemu priblížil vojenský kat a odťal mu hlavu. Nemal šťastie. Hlava ostala visieť na časti hrdla.

 

Ukážky z rozprávok zozbieraných v 19. storočí:

Laktibrada (spracoval Pavol Dobšinský) O polnoci príde Laktibrada a volá: „Na piaď chlap, na piaď chlap, na lakeť brada; otvor mi, otvor mi, dievčička mladá!“ Ona sa zľakla a skryla sa za pec do kúta. Tu Laktibrada dvere vylámal a stal si naprostred chyže a zase tak kričal. Potom ju chytil a z kože ju vytriasol. Mäso z kostí poobhrýzal a kožu zavesil na dvere. Potom vzal hlavu a gamby z úst odrezal; že sa len tak zuby vyškierali. Vybil jednu šibu na obloku a tam zastrčil tú hlavu.

Vlkolak (spracoval August Horislav Škultéty) Tu starý žobrák vstane, vkradne sa do svetlice, kde kráľovná s dvoma deťmi spala, vytiahne ostrý nôž a nebožiatkam deťom hrdielka popodrezáva. Nôž strčí pod hlavnicu kráľovnej a zase sa potichučku vykradne do svojho kúta. Ráno sa kráľovná prebudí. Samé prvé jej bolo na kolísku pozrieť a tu vidí nebožiatka deti v krvi.

Mahuliena, zlatá panna (spracoval Pavol Dobšinský): Len čo sa mu ten syn narodil, nepovedal on nikomu nič, ale vzal dieťa, tašiel k tomu kamennému stĺpu, dieťa si napoly rozťal, kameň jeho krvou polial a bežal dnu a kľakol si na kolená a tak sa modlil.

Za zlatým jabĺčkom (spracoval Pavol Dobšinský): A naostatok povedal: „Tu máš túto človečiu hlavu, uvaríš mi ju na večeru a sama si vylúp oči a urež nos a uši z nej, uvar si ich s mliekom či s medom a zjedz ešte, kým ja prídem.“ A s tým pošiel.(...) „(...) Teraz, že si ma neposlúchla, i teba tam s druhými zaúdim a tvoju krv si vycedím miesto vína.“ Hneď ju chytil, do tej chyže zavliekol, krv z nej vycedil, telo na kusy posekal a povešal. Potom schrupkal so všetkým tú uvarenú hlavu.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?