J. Kráľ (nar. 1822): Od očarenia rozprávkami r. 1843 po vytriezvenie vo väzení r. 1849

Autor: Roman Kebísek | 5.7.2014 o 14:52 | (upravené 15.2.2015 o 10:14) Karma článku: 11,36 | Prečítané:  10761x

V roku 1843 prestal 21-ročný lyceista Janko Kráľ, ktorý sa orientoval právnicky, riadne chodiť do školy a v roku 1844 štúdium úplne prerušil. Stále zamestnanie si však hľadať nezačal. Túlal sa, strácal a objavoval na rôznych miestach Uhorska i mimo neho, zapisoval si ľudové piesne a rozprávky, v ktorých videl hlbší zmysel, sám písal básne od veľkých kompozícií až po popevky, varioval ich, improvizoval, až nespútane sa hral s básnickými obrazmi, bral do ruky zbraň ako rebel, sedel vo väzení a nevedel, či z neho ešte vyjde - to všetko do roku 1849 – vtedy, sklamaný z reality, sa natrvalo zamestnal ako úradník a čoskoro si založil rodinu – dovtedy až explozívna poetická tvorba sa z jeho života vytratila. Pozoruhodné básne, ktoré svet doteraz obdivuje, Janko Kráľ napísal práve počas svojich šiestich ´bludárskych´ rokov 1843/9.

Janko Kráľ prestal v roku 1843 riadne chodiť do školy

Do konca školského roka 1842/43 chodil Janko Kráľ poctivo do škôl. Rok už na lýceum do Bratislavy, predtým do Kežmarku, Levoče. Podľa literárneho historika Ruda Brtáňa však už v prvom polroku školského roka 1843/44 vynechal skoro 60 vyučovacích dní, teda takmer tri mesiace, pritom sa ale aktívne zúčastňoval na schôdzkach slovenského Ústavu, cvičného seminára zameraného na pestovanie rodného jazyka a literatúry, vedeného charizmatickým učiteľom Ľudovítom Štúrom.

Kráľ napísal list zberateľovi ľudových rozprávok Reussovi

V septembri 1843 napísal v mene slovenského Ústavu zberateľovi ľudových rozprávok a ich vykladačovi, revúckemu farárovi Samuelovi Reussovi list. Ocenil, že Reuss v rozprávkach vidí vyššie poslanie. List je písaný po česky, ako vtedy medzi sebou komunikovali slovenskí evanjelici (úryvok):

Vám nejsou naše pověsti pletkami malichernými, ktoré by v sobě nic neměli a stávání věci celkem neodpovídali. - Vám jsou oni něco vyššího, tajemného a mnoho v sobě chovajícího. Právě proto se o ně staráte, je sbíráte a je zachovať se usilujete, aby to, co národu svaté jest, rukou kazící času nezahynulo, ale přetrvalo a jako sen věštící upomínalo člověčenstvo na to, co se stalo, jak dávno v knize tajemství to již napsáno bylo. (prepis podľa Jána V. Ormisa)

Dobšinský uverejnil aj rozprávku z Kráľovej študentskej zbierky

Editor slovenských ľudových rozprávok, ktoré zbierali najmä študenti evanjelických lýceí, Pavol Dobšinský zahrnul do svojich kníh aj rozprávku Zakliaty zámok ´zo zbierky Janka Kráľa ako prešporského žiaka´. Úryvok z rozprávky:

Jeden otec mal troch synov; najstarší z nich bol stolár, stredný kováč, ale najmladší nemal žiadneho remesla. Otec ale poslal všetkých troch spolu do sveta hľadať si živenie. Prišli na nocľah do pustej hory. Tu, ako najmladší spal, pozhovárali sa tí dvaja majstri, že keď nemá žiadneho remesla, nebudú ho ani po svete chovať a naňho zo svojho remesla zarábať. Len veru ho obrali zo všetkého, čo ešte dačo na cestu mal, a nechali tak.

 

Od šk. roku 1843/4 začal J. Kráľ písať slovenské básne

Od šk. roku 1843/4 zároveň datujeme Kráľove básne v strednej slovenčine, ktorú začal miesto dovtedajšej evanjelickej češtiny používať úzky kruh okolo Ľ. Štúra. Kráľove verše boli novátorské nielen jazykom ale aj kvalitou – boli mimoriadne obrazné. Bolo z nich zároveň cítiť hravosť a ľahkosť tvorenia. Poetický jazyk si bral z ľudovej piesne. V novembri 1843 sa na škole konal kar za zosnulého študenta Janka Tomesa, na ktorom jeho druh Janko Kráľ predniesol báseň na jeho počesť. Smrť kamaráta pojal baladicky a skutočne poeticky a prirovnal ho k lístku zo stromu, ktorý spadne do hučiacej vody, tá sa s ním divoko hrá, až ho pohltí. Úryvok:

Na poli divokom pri vode hučiacej,

polnočných zlých duchov plačami steniacej,

tam na skalách divých vlny sa zbíjajú,

a jak by slzami stromy oblievajú.

Za nimi sa ženú z celej svojej sily,

jak by ich o dačo chudinky prosili,

ktoré sa ku vodám tým samým schytajú

a tým vodám žiaľnym lístoček spúšťajú,

ktorý keď pochytia, tak sa rozbehnú s ním,

sto ráz ho nadhodia vlnobitím svojím,

sto ráz skúpu v slzách, peniacich ako sneh,

sto ráz ho vyhodia jak mršinu na breh,

sto ráz naspäť schytia tak ako vietor hlas

a vláčia a ženú, pred sebou mecú zas,

až naposled, keď ho tak vyobracajú,

tie vlny žalostné v sebe ho schovajú.

 

J. Kráľ vystúpil s ďalšími národovcami na Kriváň; vzali si chlieb, oštiepok a borovičku

V posledný deň 1843 odvolalo vedenie evanjelického lýcea v Bratislave pre protimaďarizačné aktivity Ľ. Štúra z miesta učiteľa, na protest proti čomu odišla zo školy aj skupinka jemu oddaných študentov vrátame J. Kráľa – neodišiel však na inú školu, ako iní, ale vrátil sa na rodný Liptov. V auguste 1844 sa v Liptovskom Mikuláši zúčastnil na schôdzke spolku Tatrín, kde prvý raz uviedli strednú slovenčinu ako spisovný jazyk Slovákov. Potom išli niektorí účastníci stretnutia na neďaleký Kriváň – symbol Slovenska. Bol medzi nimi aj Ján Francisci, ktorý o tom vo svojich pamätiach napísal:

Ja s Hurbanom chceli sme cestou vyjsť na Kriváň. Pripojil sa k nám Janko Kráľ a v Hybiach dr. Jonáš Guoth. Prenocovali sme vo Východnej a zavčas rána pohli sme sa na Kriváň so sprievodcom, akýmsi Jankom z Východnej, ktorý nám niesol kus chleba, jeden oštiepok a fľašku borovičky, a mal nám cestu ukazovať. Keď slnce spoza Kriváňa vyskočilo, boli sme už pod horou na východnianskom salaši a o jedenástej hodine predpoludním na Kriváni. Hurban a ja chceli sme ísť na noc do Lučivnej, kde sa k nám mal pripojiť Michal Hodža. Dr. Guoth a Kráľ išli dolu z Kriváňa tou cestou, ktorou sme boli prišli hore.

 

Odpísal záznamy zo súdneho spisu s Jánošíkom

Na jeseň 1844 sa začal zaujímať o skutočný osud zbojníka Jánošíka, ktorého jeho generácia poznala prakticky  iba z ľudovej slovesnosti. Prepísal zápisnicu z Jánošíkovho vypočúvania z r. 1713, dobrovoľného aj po mučení, ktorá vtedy ešte bola v župnom archíve v Liptovskom Mikuláši. Originál záznamov sa medzitým stratil, a tak Kráľov odpis teraz zostal vzácnym dokumentom pre ďalšie generácie bádateľov. Janko Kráľ sa následne vybral do Klenovca, kde drábi Juraja Jánošíka chytili, aby medzi miestnymi ľuďmi zisťoval informácie o zbojníckom kapitánovi.

 

Kráľov záhadný prorocký cyklus o Slovanoch a báseň Vidím vás strašných ma mečoch

Doteraz sa nepodarilo dostatočne zdokumentovať miesta pobytu Janka Kráľa po odchode zo školy v rokoch 1844/9. Počas týchto rokov sa zamestnával len príležitostne, túlal sa, zbieral ľudovú slovesnosť a písal množstvo básní. Mnohé sa stratili, mnohé zostali niekoľko desaťročí len v rukopisoch alebo odpisoch, vrátane dodnes málo známeho nedokončeného a fragmentárneho, filozoficko-prorockého cyklu bez autorovho názvu o spasiteľskom poslaní Slovanov vo svete. Jednou z častí tohto súboru je aj báseň Vidím vás strašných na mečoch - vypovedá o tom, že zlo nesmie národ trpieť, ale sa mu musí vzoprieť so zbraňou v ruke – to si vraj želá aj Boh. Kráľ hovorí o nutnosti krvavého boja apokalyptického rozmeru na získanie Božej priazne a konečného víťazstva nad nepriateľom. Boh vraj vypočuje len takú prosbu, ´čo sa vyiskrí z oceli´:

Vrah už pil na vašu skazu

na olovenej hostine,

čo stojíte ako dudky

v tejto osudnej hodine!

Čo pomôže vám trpenie

až hen od sveta pamäti?

Vrahy obstali dokola,

nebe k pomoci neletí.

Vrah sa pohýna zúrive,

smrť, zúfalstvo sebou nosí.

Mizerák vidí koniec svoj,

ešte raz Boha poprosí.

Milosť božia raz precíti

slov tých veľkých zmysel celý:

Nečujem, len prosbu živú,

čo sa vyiskrí z oceli.

Vidím vás strašných na mečoch,

v hrôze krvavých obetí -

stiahnem zásteru kúrovú,

nad vami slnce zasvieti.

A ošklivec, čo uzavrel

vám smrť, peklom naplnený,

vidiac vás, s hanbou pobeží

do vrchov v dyme, plameni.

A slávou činov hrdinských

zahučia vaše doliny

a svetlom novým zahoria

vaše ohyzdné rodiny.

 

Čižov o Kráľovi: Nerád sa podriaďuje systému

V roku 1845 sa Janko Kráľ stretol v Záhrebe s ruským slavianofilom Fiodorom Čižovom, ktorý si v júni do denníka zaznamenal:

Včera sem prišiel jeden Slovák – Kráľ, slovenský básnik – s ním sme sa tiež dva razy pustili do seba, to jest za to, že on všetko u nás pripisuje mongolstvu. Je to mladý Slovák, chudobný, ktorý pri všetkej svojej chudobe putuje pešo po slovanských krajinách len preto, aby videl ľud, ktorému je oddaný celou dušou. Je v ňom veľa ušľachtilého zápalu, je plný života a nádejí vo veľkú budúcnosť Slovanstva. Je ešte mladý a preto všetko poetizuje. Ako Slovan neznáša podriadenosť systému, ani v rozdelení času, ani v priebehu, ani v rozdelení práce. On argumentoval osobnosťou.

 

Návrat – báseň, ktorou sa Janko Kráľ vrátil v spomienkach k matke

J. Kráľovi počas jeho túlania po krajine zomrela v L. Mikuláši matka, ku ktorej sa vrátil s istým časovým odstupom v básni Návrat, datovanej r. 1849. Ako v skladbe píše, matka syna, ktorý bol na cestách, stále čakala, on však neprichádzal; vrátil sa až po jej smrti, čiže sa s ňou nestihol ani rozlúčiť:

Zakvitli jablone v susedovom sade,

utrápená mati chodí po záhrade,

prechodí sa ona po tráve zelenej:

„Či mi kedy svitne, matke utrápenej,

či sa v mojom srdci ešte rozzelenie

aspoň za života jedno potešenie?

Potešenie moje, kvet medzi kvetami.

V ďalekej krajine za doly, horami,

v ďalekej krajine, hen za Varadínom

vykvitá ľaliou, bujným rozmarínom!

Potešenie moje, vták medzi vtákami,

spieva si za dvesto tichými horami,

medzi sto spevcami, dľa jarného zvyku,

spieva si na šumnom malinovom kríku!

Potešenie moje preč z našej doliny

ak' vietor prechodí ďaleké krajiny,

cudziu reč, cudzí zvyk, cudzie stretá všecko,

moje potešenie, moje dobré decko!

Keby ja tak mohla, keby ja tak znala,

kde býva: tou horou bych sa rozrastala.

Keby ja tak mohla, keby ja tak znala,

kde býva: vodou bych bystrou pretekala.

Keby ja vedela, že ide po poli,

bárs keď sneh chumelí, bárs dáždik mrholí,

von zima, noc temná, nikde ni človiečka:

stanula bych v poli jak tá chalupečka!"

 

Odkvitli jablone v susedovom sade,

smutne vtáčik spieva tam v blízkej ohrade,

smutne vtáčik spieva na blízkej skoruši:

pokoj je už matke, tej predobrej duši:

Celé mesto plače, trúchli vidiek celý,

a syn pri smrteľnej, jaj! nebol posteli;

po tom celom svete smútok je hrobový,

ale ani zmienky nieto o synovi.

 

Už vyschli jablone v susedovom sade,

vietor kláti, hviždí žitom po ohrade,

medzi žitom chodník ku bielemu dvoru,

ním ktosi neznámy od tmavého boru

zamyslene cvála, ani prísť neverí,

idúc z cudzích krajov domov ku materi. -

„Načo ideš domov k bratom a otcovi?

načo k sestrám tvojim, načo k priateľovi?

načo do dediny, krídlatý sokole?

Tvoja matka tašla na to šíro pole.

Pýtaj sa, koho chceš, veď to vie celý svet,

že čo doma nenie, už tomu rokov päť.

Pýtaj sa, koho chceš, či na dolnú hrádzku

už pred piati rokmi nešla na prechádzku.

Pýtaj sa, koho chceš, či ju v čas nedeli

už od piatich rokov v kostole videli -

Len to sa nepýtaj, kde toľký čas dlieva,

či po tebe ešte plače a túžieva."

 

B. Rozehnal o básni Návrat: Je neobyčajne poetická

Kráľov moravský priateľ Bedřich Rozehnal o básni Návrat napísal:

Obsahujeť kus života a osudu básníka samého, jenž putujíc jak obyčejně sám a sám po cizích zemích, to jediné, co mu, jak říkával, drahé bylo na světě, ztratil, svou matku, která, když o něm nikdo nevěděl, kam se poděl, ze Slovenska daleko do Uher chodívala, poptávati se po něm u jeho známých. Mnoho let od jejího úmrtí prchlo, jeho mysl však ještě po ní toužívala, že často celé dni jen v zpomínkách na ni trávíval, kdy dokonce i nejvěrnějším přátelům nepřístupným býval. Báseň tato, níž památku její zvěčňuje, zasluhuje národním svým duchem, hlubokým citem a neobyčejnou svou poetičností, aby národ náš o ni nepřišel, jak se to s větším dílem ostatních jeho prací stalo.

 

J. Kráľ: Sloboda je pre dušu plameň aj kameň

Hoci J. Kráľ nemal v tomto období stále zamestnanie a nedával vždy o sebe vedieť, so slovenskými národovcami úplný kontakt nestratil. V roku 1847 publikoval Štúrov Orol tatranský Kráľove verše, v ktorých hovorí o tom, že sloboda je ´bez strechy aj bez plota´ , že je  ´plameň´ aj ´kameň´, teda že rozplameňuje aj ťaží. Túto skladbu zhudobnila po vyše 150 rokoch aj súčasná skupina Hrdza.

Na horách býva, ako tá hmla sivá,

bez strechy, plota, ako tá sirota.

Na horách býva, dažďom sa umýva

a vetrom češe, čas mu šaty nesie.

Priniesol mu čas utešené šaty,

na lepe vtáčik za lep draho platí,

Neplatí toľko, koľko by sa malo,

deviata koža ešte všetko málo.

Ej, voľnosť, voľnosť, sladký duše plameň!

Miesto pokrievky privalil ma kameň.

Tiská ma, tiská zhoreká doluká,

to moje srdce na dvoje sa puká.

To moje srdce na dvoje sa kála:

že túžby horia a vôľa zaháľa.

 

V marci 1848 po vypuknutí revolúcie v Pešti burcoval slovenskú chudobu

Janko Kráľ odišiel v marci 1848 z revolučnej Pešti, kde sa práve nachádzal, do slovenských krajov, do Hontu, aby tam s priateľom, učiteľom Jánom Rotaridesom z Príbeliec, začal uskutočňovať svoje predstavy o novom poriadku. Vo svojich požiadavkách išli ďalej ako maďarská revolúcia – žiadali viac pre chudobných a podporu pre slovenčinu. Boli ozbrojení, zhromaždili okolo seba skupinu sedliakov a naháňali ´pánom´ strach. Už 30. marca ich ale úradná moc chytila a uväznila. Podľa literárnych historikov Janko Kráľ počas burcovania zložil tento popevok:

Nad našou krajinou započalo svitať,

bračekovci, poďme slobodu si pýtať.

Poďme pýtať, poďme! sami nám núkajú,

vtedy si ju berme, keď nám ju dávajú.

Započalo svitať nad našou dolinou,

podliak, kto nepôjde i s jeho rodinou.

Bračekovci moji, dlho nás moril kat;

či dneska, či zajtra jedno nám je skapať.

Hor’ sa, chlapci, hor’ sa, kým neskape rosa,

za rána, za rosy najlepšie sa kosí.

Doleteli chýry zdola na dolinu,

huncút, kto viac pôjde od nás na panštinu!

Krajania, Slováci, dovedna sa berme,

kto nás bude tlačiť, dobre ho naperme,

nebojme sa v svete žiadnu dušu živú,

Pán Boh nám pomoc dá za vec spravodlivú.

 

Daniel Rapant: Kráľa mučili – zviazaného vytiahli na vežu

Zadržanie Janka Kráľa úradnými a silovými zložkami bolo surové, odstrašujúce ľud. Historik Daniel Rapant o jeho priebehu napísal:

Janka Kráľa vyviedli na vežu a tam priviazali na povraz, hore-dolu na povraze ho ťahali, takže mu žili pukali, krv ho zaliala a potom ho i s p. Rotaridesom do žalára v Šahách uvrhli, kde sa za spoločníkov dvoch najobyčajnejších zločincov dostali.

 

J. Kráľ bol vo väzení 10 mesiacov

Janko Kráľ bol vo väzení v Šahách a Pešti, no súdneho rozhodnutia sa nedočkal. Okrem toho, že burcoval sedliakov, bol pre maďarských väzniteľov aj známy ´pansláv´, ako označovali slovenských vzdelancov, ktorí odmietali maďarizáciu a cítili spolupatričnosť s inými slovanskými národmi. Na slobodu sa dostal až v januári 1849, keď rakúske protirevolučné vojsko obsadilo vzbúreneckú Pešť. Ako presne sa J. Kráľ dostal na slobodu, sa nevie. Krátko po vyslobodení ho v Pešti navštívil priateľ Ján Francisci, ktorý o tom v pamätiach napísal:

Navštívili sme aj iných známych Slovákov, mešťanov, menovite Bohuráda, Ivanoviča, Bobčeka a u tohto posledného Janka Kráľa, ktorý v posteli ležal s odratými členkami a nohami od ťažkých pút, v ktorých ho zlapaného v Hontianskej stolici, že vraj pre demagogické búrenie v Cerove, s tamojším učiteľom Rotaridesom boli priviedli do Pešti.

 

Po 4 mesiacoch na slobode napísal na Morave báseň o tom, ako sa sklamal v človeku

Janko Kráľ sa v máji 1849 u priateľa Bedřicha Rozehnala na Morave vrátil k 10-mesačnému väzneniu v básni Šahy. ´Fajčiac a rozmýšľajúc na lavici´ v nej hovorí o dezilúzii z ľudí (začiatok):

Kto skúsil, ten uzná, čo krv ľudskú búri —

šuhaj zamyslený na lavici kúri,

Čo začať? Čo robiť, keď vše nič nestojí?

Kto sa na nádeji samej upokojí,

ktorej sa nekorí bezdušná holota

a skutočnosť kazí priechod do života?

Na statočnosť dač’ klásť, mienka obecnosti?

Svet celý je nástroj len čistej nutnosti,

bez svedomia, lásky — myšlienky pravý hrob,

vše pod nebom, slncom držiaci za spôsob:

výhody, sebectvo — všetky jeho skutky,

opierajúci sa na samé predsudky,

na slabosť, otroctvo, zdrevenelosť umu,

majúc všetko okrem pravdy a rozumu.

 

Kráľ vyčítal obete slovenského povstania Hurbanovi i Maďarom

Kým bol Kráľ vo väzení, J. M. Hurban s Ľ. Štúrom pripravili slovenské povstanie - v septembri 1848 vpadli z Moravy s niekoľkými stovkami dobrovoľníkov na Slovensko a vyhlásili oddelenie sa od Maďarov. Táto výprava mala vojensky malý úspech, trvala iba niekoľko dní a opäť sa stiahli na Moravu. Na slovenskom území však časť dobrovoľníkov zostala. Maďarské vojsko viacerých chytilo, medzi nimi mladých vodcov Viliama ŠulekaKarola Holubyho, ktorých po štatariálnom súde popravili. Keď Slováci o nejaký čas, už pod velením rakúskeho vojska, druhý raz vtrhli na Slovensko, dobrovoľníci oboch martýrov vo februári 1849 opätovne a s poctami pochovali. Na tomto pohrebe bol aj J. Kráľ a k tejto príležitosti sa datuje aj jeho báseň Duma dvoch bratov, kde smrť Šuleka a Holubyho vyčíta jednak Hurbanovi, ktorý sa stiahol pred maďarským vojskom na Moravu, no niektorých zanechal na Slovensku, aj ´odutým´  Maďarom (úryvok):

Slovák smutne myslí, keď ten čas spomína.

Nešťastná to bola, pán Hurban, hodina,

keď ste po prvý raz do krajny vrazili,

vtedy sa nad vami osudy vŕšili.

Čože vám ako vám za tými horami,

ale bratia naši v Nitre pochytaní!

So Šulekom naším, Holubym čo bude?

Vrah rodín slovenských sedí v strašnom súde.

Teraz poznávame ešte len tých vtákov —

čo sa môže čakať od takých podliakov?

Počuj, Bielohora, kraj až hen k Liptovu,

pozri k tomu hniezdu tam k Leopoldovu,

počuj, Váh, Hron, Ipeľ, všetky slávne strany:

vaši bratia verní sú vám povešaní.

Počuj povesť strašnú, potupnú vrahovi,

ak’ svet za zásluhy platí Slovákovi.

Toto je tá pravda, toto je tá miera,

ktorou svet odprvu Slovákovi merá!

Toto je susedstvo — rovnosť — zväzok starý,

hanbte sa vy, pyšní, odutí Maďari.

A ty, slovenský rod, potupený v svete,

buď pyšný na tieto dve tvoje obete

a súď z toho tvojich susedov nahotu,

s kým si mával dosiaľ na svete robotu.

 

Kráľov portrét sa nezachoval

Janko Kráľ sa po potlačení maďarskej revolúcie zamestnal koncom roka 1849 ako úradník, ktorým zostal až do smrti. V roku 1851 sa oženil a založil si rodinu. Zomrel do veku 54 rokov, jeho hrob nie je známy. Celé jeho potomstvo sa napokon pomaďarčilo. Po Jankovi Kráľovi sa nezachoval žiadny portrét. Zachovala sa len jeho pozoruhodná poézia ´bez mena´, ktorú posiela do´ šíreho sveta´:

Strmá kamenná cestička,

tu ťa ja púšťam, pesnička:

sama, bez mena žiadneho,

tam! choď do sveta šíreho.

Našiel som ťa na smetisku,

neviem o tvojom priezvisku:

šíry je východ aj západ,

hľadaj si svojho otca, mať!

Keď nájdeš, ta ťa poznajú,

za rúčku stisnú, bozkajú:

budeš ich a oni tvoji,

budete oba v pokoji.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Neukazujú len svoje bohatstvo, ale to, ako žijú

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Zomrel český hudobník Radim Hladík, založil skupinu Blue Effect

Postupne sa prepracoval k vlastnej tvorbe.


Už ste čítali?