Bajza (nar. 1755) zdynamizoval slovenský pohyb - vyvolával polemiky

Autor: Roman Kebísek | 11.1.2014 o 20:25 | Karma článku: 13,55 | Prečítané:  9183x

Spisovateľ a intelektuál Jozef Ignác Bajza bol sebavedomý Slovák, nekráčal však s hlavným prúdom národného hnutia. Naopak, proti ostatným išiel aj sám. Už na začiatku svojej literárnej kariéry za príčinu zaostalosti Slovákov označil ich vlastnú ´hnilobu´. V tých časoch prijaté jazykové pravidlá Antona Bernoláka odmietol a do smrti písal podľa seba. Polemiky vlastne vyvolával permanentne, čím dal slovenskému pohybu pluralitu a dynamiku.

Bajza sa pri písaní nemal jazykovo o čo oprieť - knihy v slovenčine neboli
Bajzov
dobrodružno-poučný román René mládenca príhody a skúsenosti (prvá časť, o umeleckej hodnote ktorej sú rôzne názory, je datovaná rokom 1783) nevzbudil vo svojej dobe čitateľský záujem. Z literárnohistorického hľadiska je však cenný autorov predhovor k nemu, v ktorom výstižne podal vtedajšiu jazykovú a knižnú situáciu Slovákov. Ako sa tiež dozvedáme, pri odhodlaní stať sa slovenským spisovateľom sa Bajza ocitol pred jazykovým problémom - ako vlastne písať. Po slovensky tlačenú literatúru nepoznal a okrem toho Slováci všade hovorili inak. Tak si vytvoril literárnu slovenčinu sám.

Bajza: Literárna slovenčina neexistuje, hovorená je všade iná
J. I. Bajza,
ktorý sa v druhej časti románu (jej tlačenie tlačiar prerušil a už nedokončil) označuje ako ´Slovákuv zbuditel´, v úvode pred dielom priznáva, že nejaké chyby v slovenčine mu určite možno vyčítať, dodáva však, že ho vlastne niet s kým porovnávať, lebo knihy v slovenčine nie sú. Vinu vidí v lenivosti Slovákov, ktorí, hoci mali prostriedky, na rozdiel od iných národov knihy nevydávali. Ďalej sa pýta, či si má teda brať príklad z hovorenej slovenčiny. Hneď si odpovedá, že na Slovensku sa hovorí ako v biblickom Babylone - všade inak. Preto sa obracia na čitateľa s otázkou, akú slovenčinu si vybrať pre literárne dielo. Aj na ňu odpovedá. Úryvok z úvodu (jazyk autorov pravopisne upravený):

Čo sa slovenskýho jazyka, nimž píšem, dotýče, uznám, že sa mi chyby nejaké nadhodiť múžu, ale spolu dufám a smele jistý jsem, že mi je jeden-každý múdrý odpustí. A čob' vtedy bylo, kdy by sa se mnú chcel dohadovat? Z kterých knih by mi ukázal, nepovídám čistotu a slíčnost, ale jen i obecné slovenčiny výsloví? Jak by zvíťazil nade mnú? - Krem jak by mi nekolik (ačkoliv aj tých névelké kopy jsú) česko-moravských písém tisnúl a s tymi ma chcel ponížiť. Zlosť túto totižto hnilobe predkuv našich podekuvať musíme všecci, kterí žádnú chybu v prostredkoch netrpíc, znamení toto, kterým človek od nemých stvoruv rozeznávan bývá, ňé toliko necvičili a nerozmnožili na príklad všech jinšich národuv, ale ani v prvnéj svéj zrozenosti nechránili, nezachovali. Juž v útisku a zbívaní kníh co by jsi raddil ty sám, kdokoliv nevidíš; asnaď jen mluvících poslúchať a odtúď sa učit? Ale i tu, jakžto zmíšaní víc nežli bábelském, který by jsi skusil užitek? Však kolik osád, tolik rozdílnéj nacházáš výmluvy, tolik jestli né slóv a jmén, jmén zajiste a slóv neznášajícího sa končení. Pre tento pak rozdíl, pre túto takú rozličnosť, kterú částku byjs' zaujmúl, na kterú ratolesť jednýho a tehož koreňa stúpal, kterú dcéru, když Matka na spúsob starodávnéj židovskej zemrela, nasledoval, težká jest súditi. Usiloval jsem sa ništmenéj, kolik možnost byla, vše to, čo najlepšé jest vybírati, ten totižto chodník v zrozenéj Slovákuv reči držíc, který rozumu obecným, aspon základum najbližnejší jest a odtúď všecky všade nepotrebnosti a daremnosti jak v jménách a v slovách, tak aj v slovíčkách (v literách) jsem odrezával a odvracal.

.

Bajza chcel, aby ´Slováci povstali z prachu´
V roku 1787 J. I. Bajza vydáva ďalšiu knihu v slovenčine, tento raz spis Právo o živení faráruv - obhajuje tu štátny plat pre nich. V predhovore vysvetľuje, prečo písal po slovensky:

„(...) aby slovácký národ videl, že i jeho reč, težce ačkoliv spredku, k liternému umení slúžiti múže; a aby tak z prachu svého povstal, podobné nečo predsevzal, cuzích knih, když své miti múže, nepožičával."

.

V r. 1789 vydal knihu v slovenčine Fándly, Bajza naňho zaútočil Anti-Fándlym
V roku 1789 Juraj Fándly, farár z obce Naháč pri Trnave, ktorá nie je ani desať km vzdialená od Dolného Dubového, kde bol farárom J. I. Bajza, vydal knihu v súlade s predstavami osvietenského cisára Jozefa II. o neužitočnosti žobravých reholí pod názvom Dúverná zmlúva mezi mníchom a diáblom. Jazyk si autor nechal upraviť študentmi bratislavského seminára, kde krátko predtým, r. 1787, pod vedením seminaristu Antona Bernoláka vedeckou publikáciou v latinčine kodifikovali slovenčinu. Ešte v tom istom roku, r. 1789, však vyšiel v Trnave spis Anti-Fándly, ktorý napádal knihu Dúverná zmlúva najmä z jazykového hľadiska. Juraj Fándly odhalil za týmito anonymnými výpadmi J. I. Bajzu. Spis kritizuje podobu nového spisovného jazyka, a to aj v úplne konkrétnych veciach. Napr. o slove ´zmlúva´ zo samotného titulu Fándlyho knihy sa píše, že je nesprávne použité vo význame ´rozhovor´, hoci znamená ´dohodu´. Autor Anti-Fándlyho navrhuje v takomto prípade ´zmlúvání´:

Nápis knižky počínáte: Dúverná zmlúva mezi mníchom a diáblom. Namísto ´zmlúva´ jste mali položiti ´zmlúvání´, neb ´zmlúva´ anebo ´smlúva´ jest to, čo latinské ´pactum´, čo jste vy nechceli rozumiti.

.

Fándlyho sa zastal rovno Bernolák v spise Toto maličké písmo
Fándlyho sa nasledujúceho roku zastal sám kodifikátor slovenčiny, vtedy už kaplán v Čeklísi pri Bratislave, 27-ročný Anton Bernolák v anonymnom spise Toto maličké písmo. Bernolák obhajuje jazyk Dúvernej zmlúvy, teda aj svoj, a reaguje priamo aj na konkrétne výhrady k titulu Fándlyho knihy. Tvrdí, že význam slova ´zmluva´ je síce aj ´dohoda´, ale aj ´rozhovor´. Je však údajne vhodnejšie ako Bajzom navrhované ´zmluvání´:

Že zmluva (zmluvení) jest to, čo latinské pactum, to je pravda; ale to není pravda, že len toto jediné vyznamenává, a ne spolu i to, čo latinské colloquium: jakokoľvek slovo zmluvať sa, od kterého zmluva pochádzá, nelen to, čo pacisci, ale aj to, čo colloqui latinské vyznamenává. Ano, povedevší pravdu, zmluva pro colloquio je peknejšej a lepšej rečené po slovensky nežli zmluvání aneb rozmluvání jako též primluva, rozprávka, koštovka, chova etc. peknejšej a lepšej jest povedané po slovensky nežli primluvání, rozprávání, koštování, chování etc.

.

Bajzovsko-bernolákovská polemika predznačila trvalú diskusiu o jazyku
Polemikou Bajza vlastne vyprovokoval Bernoláka k tomu, aby písal a vydával aj po slovensky a nepísal iba odborné knihy v latinčine o slovenčine - aby teda pohotovo a reálne riešil živé otázky praktického jazyka. Navyše, touto polemikou sa de facto začala rozvíjať diskusia o podobe spisovnej slovenčiny, ktorá trvá doteraz.

Bajza pripomenul svoje prvenstvo v spisovnej slovenčine
V roku 1792 vzniklo so sídlom v Trnave Slovenské učené tovarišstvo, teda spolok niekoľkých stoviek vzdelancov z celého Slovenska, ktorého cieľom bolo vydávať knihy v slovenčine podľa kodifikácie A. Bernoláka. Pokladníkom (´dohlídačom kasy´) Tovarišstva sa stal Juraj Fándly a práve jeho knihy tvorili podstatnú časť diel vydávaných spolkom. V roku 1794 Jozef I. Bajza publikoval knihu satirických veršov Slovenské dvojnásobné epigrammata, v ktorej Tovarišstvu ´pripomenul´, že práve on ´prvný ke knihám slováckým led lámal´. Zároveň sa ´ponúkol´ za kontrolóra pokladníka:

Milé Tovarišství! Víš, tú česť sem já mal,
bych prvný ke knihám slováckým led lámal.
Prečo si tehdy mňa v seba též nevzalo?
Snáď bys´ predce ze mňa též osóžček bralo?
Dohlídača kasy (nevím jakéj?) juž máš.
Znáš-li, že čo tehdy? Kontroluerství mne dáš.

.

Bernolákova odpoveď Bajzovi: Ľad si k slovenským knihám nelámal
Na Bajzovu knihu epigramov vyšla ešte v tom istom roku anonymná reakcia, spis pod názvom Nečo o epigrammatéch, ktorý lingvisti pripisujú A. Bernolákovi. V publikácii, ktorá Bajzov jazyk označuje ako ´česko-moravsko-poľsko-horvátsko-rusňácku slovenčinu´, sa nachádza aj veršovaná ´odpoveď Tovarišstva´ na Bajzov epigram o ňom. Autor Bajzovi prvenstvo v slovenskej literatúre upiera, hovorí, že o jeho jazyk nikto nemá záujem, a odporúča mu, aby sa držal reči Tovarišstva, teda písal podľa široko prijatej kodifikácie Antona Bernoláka:

Milý Jozefe! Víš, žes´ tej česti nemal,
bys´ první ke knihám slovenským led lámal
.
Začal si jakusi, predtým neznámu reč:
kteru nikdo nechce, ty lúbíš. Divná vec!
Prečo bych ťa tehdy bolo k sebe vzalo?
Však bych i tak z teba osohu nebralo.
Dohledača kasy (vím já, jakéj?) už mám,
není si mi dobrý, kontrolórstvo-ť´ nedám.
Čo tehdy? Poprav sa, drž sa reči mojej;
takže k čemu prídeš, nabudeš si nádej.

.

Bajzovsko-bernolákovský umeleckoliterárny spor
Bajza
publikoval v Epigrammoch jednak rýmované verše, jednak nerýmované - časomieru, podľa antických vzorov. Bernolák v spise Nečo o epigrammatéch odsúdil z literárnoestetického hľadiska rýmovanú časť ako ´sedlácké veršovníctvo´. K časomernej poézii ako takej sa vyjadril uznanlivo, Bajzovi však vyčítal, že nedodržiaval požadované pravidlá.

Bajza chcel pred smrťou zjednotenie slovenčiny, no od svojich predstáv neustúpil
Bajza
bol čulý v otázkach spisovného jazyka Slovákov po celý svoj dlhý život. Ako 80-ročný v roku 1835 v latinsky písanom liste Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej, na čele ktorého bol Martin Hamuljak, stúpenec slovenčiny podľa kodifikácie A. Bernoláka, sa vyslovuje, že si želá zjednotenie stále nejednotných Slovákov v otázke jazyka, neustupuje však od vlastných predstáv a opätovne ich ponúka na zváženie (Bajza spolok zároveň finančne podporil):

Treba vybrať z existujúcich alebo vytvoriť nejakú novú gramatiku, opierajúcu sa o rozum a rozvahu, a podľa nej postupovať k vytýčenému cieľu. Ja pripomínam častejšie vo svojich dielkach túžbu tejto uhroslovenskej reči vyslobodiť sa z babylonského zajatia. V pripojenom predhovore i pravidlá prikladám, ku ktorým celkom nikoho nenútim; tú žiadosť mám, aby sme sa Uhro-slováci zjednotili v jednej reči a písme. (preklad z latinčiny Imrich Kotvan)

.

Bajza je pochovaný v krypte Dómu sv. Martina v Bratislave
J. I. Bajza
sa narodil v Predmieri pri Bytči. Vyštudoval teológiu na známom seminári Pázmáneum vo Viedni. Od roku 1783 bol 22 rokov farárom v Dolnom Dubovom pri Trnave, popri čom vydával svoje knihy, zväčša na vlastné náklady. Vo veku 73 rokov dostal cirkevnú funkciu kanonika v Bratislave, kde v roku 1836 zomrel. Pochovali ho v krypte pod Dómom sv. Martina.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Neukazujú len svoje bohatstvo, ale to, ako žijú

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Zomrel český hudobník Radim Hladík, založil skupinu Blue Effect

Postupne sa prepracoval k vlastnej tvorbe.


Už ste čítali?