Francúzska novinárka Weissová o Štefánikovi: Je to dobyvateľ (1919)

Autor: Roman Kebísek | 17.8.2013 o 22:19 | (upravené 4.4.2014 o 15:24) Karma článku: 14,03 | Prečítané:  18716x

Mladučká, len niečo vyše 20-ročná francúzska intelektuálka Louise Weissová spoznala o 13 rokov staršieho Milana Rastislava Štefánika (niečo o ňom aj - tu) počas prvej svetovej vojny v Paríži. Jeho osobnosť ju mimoriadne zaujala. Krátko po skončení vojny ho charakterizovala ako ´dobyvateľa´ (conquérant). Štefánik dobyl nielen Weissovej srdce, ale svojimi diplomatickými schopnosťami a železnou vôľou spoluvydobyl z rozpadávajúceho sa Rakúska-Uhorska aj nový európsky štát - Československo.

M. R. Štefánik   Zdroj: vhu.sk

.

M. R. Štefánik vyrástol v štúrovsko-hurbanovskej tradícii
M. R. Štefánik vyrastal v rodine evanjelického farára v Košariskách na myjavských kopaniciach, kde sa udržiavala silná hurbanovsko-štúrovská tradícia. Napr. Milanova stará matka z otcovej strany, za slobodna Ľudovíta Mária Šuleková, bola sestrou Viliama Šuleka, účastníka slovenského povstania z meruôsmych rokov, ktorý bol v roku 1848 odsúdený uhorským vojenským súdom na trest smrti a popravený. Milan bol vnímavý chlapec. Písal básne, rád sa vzdelával a premýšľal o veciach okolo seba. V jeho zápisníkoch sa zachovali aj tieto úderné verše z 30. mája 1897, keď mal 17 rokov:

Hor sa, Slovák,
zbraň do ruky,
ak nechceš viac
trpieť muky.

Trpel si dosť,
zobuď sa už,
nepoddaj sa,
bráň sa jak muž.

Máš priateľov,
silné telo.
Nuže tedy
napred smelo!

Padneš slávne,
bo zvíťazíš:
no nebude
nás tlačiť kríž.

Berú práva,
trápia hrozne,
ukážme im
už raz, kto sme.

Hor sa, Slovák,
tvoju česť chráň!
A Boh iste
požehná zbraň!

.

Štefánikov rukopis básne z knihy Zápisníky M. R. Štefánika

.

Ako 18-ročný Štefánik odišiel do Prahy
Ako 18-ročný začal M. R. Štefánik študovať v Prahe na technike. Ešte predtým si podal žiadosť o finančnú podporu aj do Spolku poslucháčov inžinierstva. Tu je z nej úryvok:

Uprostred rozličných útiskov a prenasledovaní, aké sa na maďarských školách každému roduvernému Slovákovi za podiel dostávajú, skončil som bežného roku na sarvašskom gymnáziu, ako to tu v odpise pripojené maturitné svedectvo vysvedčuje, s priaznivým výsledkom skúšku dospelosti a nasledujúc hlasu vnútorných túžob svojho srdca odhodlal som sa v nasledujúcom školskom naukobehu na vysokých školách pražských technickým štúdiám sa venovať. (...) Môj drahý otec, chudobný to evanjelický farár, ktorý pri svojom 600-650 zl. ročnom dôchodku deväťčlennú rodinu vydržiavať musí, žiaľbohu nie je v stave zo svojej strany moje študovanie v Prahe mi umožniť. (podľa knihy M. R. Štefánik od J. Šujana)

.

Vplyv Prahy na Štefánikov svetonázor
Po dvoch rokoch technického štúdia M. R. Štefánik prestúpil na štúdium astronómie. Pražské liberálne prostredie plné myšlienkových podnetov malo zásadný vplyv na vývoj jeho svetonázoru a politického myslenia. Táto zmena zasiahla aj jeho vzťah s otcom - slovenským národne orientovaným evanjelickým farárom. Milan konfrontáciu s otcom sám charakterizuje v štvorverší z 20. 9. 1900:

Zradcu vlasti,
zradcu Boha
nevkročí v ten
dom viac noha.

.

Štefánik v roku 1915 pred mapou Európy: Tu bude Československo!
Po skončení štúdia astronómie odišiel v roku 1904 do Francúzska, kde mal väčšie možnosti venovať sa odboru. Pri svojich vedeckých cestách po svete preukázal aj diplomatické schopnosti. V časoch prvej svetovej vojny si už ako francúzsky občan uvedomil, že prichádza možnosť zásadne zmeniť tvár Európy. Vďaka svojim osobnostným schopnostiam zaujať, až si podmaniť človeka už po prvom stretnutí sa spoločensky dostával stále vyššie. Frédéric Guelton, súčasný historik z francúzskeho ministerstva obrany, nedávno zverejnil svedectvo Bertranda de Jouvenel, ktorý v čase svojho detstva stretal Štefánika na spoločenských podujatiach pre vysokú francúzsku spoločnosť, ktoré organizovala jeho matka Claire de Jouvenel. Bertrand sa so Štefánikom prvý raz stretol, keď mal 12 rokov. Takto si na to spomínal:

„Česko... Slovensko... Bolo to počas prvej svetovej vojny, na konci roku 1915, pokiaľ si spomínam, keď som po prvýkrát začul toto dvojité pomenovanie, znejúce tak čudne. Zlyhávajúci hlas sa usiloval spojiť tieto dve slová dokopy. Snažil sa dosiahnuť, aby spolu vytvorili pevný súzvuk, ktorý by znel harmonicky. Pozrel som sa na muža, ktorý rozprával. Mal bledú, unavenú tvár s výraznými črtami, poznamenanú malými jamkami. Výzorom sa ponášal sa sadrovú bustu Caesara. Predo mnou sa nachádzal zakladateľ štátu. Zrazu ma Štefánik náhlym a láskavým pohybom uchopil za plece a jemne naň tlačiac ma nasmeroval k mape Európy, ktorá visela v mojej spálni. Spýtal sa ma: „Čo tu vidíš?" Odvetil som mu: „Rakúsko-uhorskú monarchiu." Načo on jedným prstom naznačil na mape čiaru a povedal: „Tu, už čoskoro, bude Československo!" (preložil M. Meško)

.

Jesenský o Štefánikovi: Čo bolo spod Tatier, to mu bolo milé, ale malé
Slovenský spisovateľ Janko Jesenský dezertoval počas prvej svetovej vojny z rakúsko-uhorskej armády do Ruska (niečo o tom aj - tu). Tam sa v čase jednej diplomatickej misie Štefánika stretol aj so svojím krajanom s francúzskym občianstvom. V spomienkach o Štefánikovi napísal:

Nízky, s veľkou tvárou, bledým čelom, hrubým nosom, s rapinami okolo neho, múdrymi belasými očami. Bol v uniforme francúzskeho majora. Hovoril rozvažne, ticho, láskave a presviedčave. Spôsoby panské. Dojem svetobežca, ako by bol už stratil pod nohami svoju domácu pôdu slovenskú a zamenil ju celou zemeguľou. Čo bolo spod Tatier, to mu bolo milé, ale malé, ako detská hračka, ktorú treba odložiť, lebo sme už vyrástli z detských nohavičiek a teraz sa robia veľké veci. Len nie malichernosti. Buďme veľkorysí. Tento dojem potvrdzoval i tým, že sa nikdy nenanučil hovoriť správnou slovenčinou. Vravel po „nytránsky", tvrdo.

.

Weissová o Štefánikovi: Je to dobyvateľ, jeho vôľa je rýchla čepeľ
Prostredníctvom Claire de Jouvenel sa Štefánik spoznal aj s mladou francúzskou novinárkou Louise Weissovou (vo svojom vyššom veku bola poslankyňou Európskeho parlamentu). Zaujal ju jednak ako muž, aj jeho idea nového štátu v Európe. V roku 1919, krátko po vzniku Československa, v práci La République Tchécoslovaque, o Štefánikovi pre ňu typickým krásnym štýlom napísala (český preklad - Národní listy z 27. 7. 1919):

Člověk chatrného zdraví, jehož jasné oči ozařují rozdrásaný obličej, diplomat a dobývatel. Jeho vůle, toť rychlá čepel. Soudí lidi s bezpečnou znalostí jich vnitřních pohnůtek. Jeho vystupování má cosi překvapujícího a geniálního.

.

Louise Weissová   Zdroj: http://jmguieu.free.fr

.

Weissová po smrti Štefánika: Ašpiroval na mučeníctvo
Práve v roku 1919, 4. mája, M. R. Štefánik tragicky zahynul. L. Weissová v spomienkovej publikácii z roku 1920 o ňom napísala:

Kdo vypoví jeho panovačnost a jeho oddání se, jeho veselost a jeho ironii, jeho obětavost i jeho bezmeznou ctižádost? Kdo vylíčí tu nonchalanci i tu zázračnou činnost, tu nezkrotnou energii i ten chorobný půvab, tu víru v ideál opravenou tím rozčarovaným úsudkem, tu politiku velikého slohu a ten sklon k mazlivé titěrnosti, tu potřebu přepychu a to odvrácení od věcí světských, tu sympatii k poníženým přes všechnu nedůvěru k lidem, to pohrdání ženami a tu horoucnost v láske, tu trpělivost ve studiu, ty meditace o hvězdách, tu touhu po mučenictví... (preložil Hanuš Jelínek)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?