Simonides po odsúdení na galeje: Úrady nevládnu nad svedomím (1704)

Autor: Roman Kebísek | 14.4.2013 o 6:45 | (upravené 25.12.2015 o 19:08) Karma článku: 7,22 | Prečítané:  689x

Mladého, 26-ročného riaditeľa evanjelického gymnázia v Brezne Jána Simonidesa súdili - ako mnohých protestantov - v roku 1674 za údajnú spoluúčasť na sprisahaní proti kráľovi. Ján Simonides trval na svojej nevine.

 

Protestantom dali na výber - vysťahovať sa alebo sa vzdať úradu
Na mimoriadny súd v Bratislave v roku 1674 sa po predvolaní dostavilo asi 400 protestantských farárov, rektorov škôl a ďalších príslušníkov inteligencie - pre údajný podiel na sprisahaní proti panovníkovi. Predstavitelia súdu, ktorému predsedal Slovák, arcibiskup Juraj Selepčéni (niečo o ňom - tu) im dali paušálne podpísať dva druhy vyhlásení (tzv. reverzy), ktorými priznávajú vinu a zaväzujú sa, že buď sa odsťahujú do zahraničia alebo zostanú doma, no nebudú vykonávať svoj duchovný úrad. Väčšina predvolaných reverzy podpísala. Tých, čo odmietli (lebo sa necítili vinní a zároveň sa odmietli poddať nátlaku), odsúdili na galeje v Taliansku - medzi nimi bol aj Ján Simonides (nar. 1648). Súd pokladali za snahu katolíckej hierarchie o likvidáciu protestantov v Uhorsku.

 

Odsúdení odišli v roku 1675 z väzení na galeje
Z Bratislavy odviedli odsúdených do väzníc, kde čakali na eskortu do Talianska. Ján Simonides bol niekoľko mesiacov vo väzení v Leopoldove, kde spolu s ostatnými trpel hladom, zimou, pracovným vyčerpaním a celkovým ponižovaním. V marci 1675 vyrazila z Leopoldova na galeje v Taliansku skupina 36 väzňov. V Rakúsku pribrali ďalších piatich odsúdených z väzenia na hrade Branč.

 

Útek z eskorty v Taliansku
Na talianskej pôde došlo k úteku niektorých eskortovaných - vyčerpaných katastrofálnymi podmienkami pochodu. 1. mája 1675 ušiel najskôr krupinský učiteľ Juraj Láni (nar. 1646), ktorý sa napokon vlastnými silami dostal do Nemecka. Neskôr, v ten istý deň, ušli spoločne aj Ján Simonides s ilavským kaplánom Tobiášom Masniciom (nar. 1640). O pár dní ich síce chytili miestni strážnici a dali do väzenia, no v júni ich vykúpil bohatý nemecký evanjelik, ktorý sa v oblasti nachádzal, a odišli s jeho pomocou do Nemecka.

 

Simonidesova matka: Keby som ťa ešte uvidela, už by som mohla aj zomrieť
Ján Simonides napísal z exilu najbližším, ktorí netušili, čo je s ním. 22. apríla 1676 mu otec Pavol napísal list, v ktorom mu taktiež sprostredkoval náreky matky počas obdobia, keď o ňom nič nevedeli, no počuli, že ho vraj sťali. V liste otec prepisuje slová matky po tom, ako sa dopočula hroznú správu o údajnej synovej smrti:

Ach, moje milé biele telo, kdože tebe po smrti očistil, umyl? Kdo te obliekol? Ach, moja milá učená hlavička, kdežes ty se válala po blate, po ceste, po smetí? Ach, moje milé sladké ústa, které ke mne líbežne a uctive mluvili a mne pekné a líbežné slová dávali! (...) Ach, múj premilý synu, kdybych te aspon len jednúc juž videla a tvé jedinké slovo ku mne promluvené slyšela, bar bych hned zemrela!

 

Manželka Katarína ho r. 1677 listom upokojuje, že doma je všetko v poriadku

Exulantovi Jánovi Simonidesovi napísala 30. mája 1677 list manželka Katarína. Bývala so synom v Prešove u svojich rodičov. Úryvok z listu:

Zdravá sem i s synáčkem, buď Pánu Bohu chvála, z toho se i ja radujem velice, že ste zdravý. Jak by se ja mela spravovati z Vašeho naučení, múj milý drahý pane, a z rozkazu Božího, usilujem se z Božskej pomoci každú hodinu. Premeškávaní mé jest spokojné, jak vedla duši, tela, živnosti každodennej, tak i vedla zachování dobrých vecí nám od Pána Boha propújčených, takže nepotrebné jest, aby ste se proto zarmucovali a starali. Prívetivost Vašu velikú poznávam i v tom ke mne, múj milý drahý pane, že mne kážete od kupca vraclavského vzíti 75 tolárúv, z kterých aby dala pet tolárúv zarmúceným rodičom. Ale však z Božského požehnání mám ja na mé každodenné poctivé z mej práci každodennej tolik na vychování, proto Vás prosím, v tom se nestarejte, ja radnej pánu otci z mého dám a dlužstvo Vám neudelám; a tak vezte, múj milý drahý pane, že ja nevzala sem ani jeden peníz od toho kupca.

 

Svedectvo Simonidesa a Masnicia o utrpení až na smrť
Simonides a Masnicius po príchode do Nemecka publikovali o svojom útrpnom putovaní osobitne či spolu viacero diel. V roku 1681 vychádza ich spoločné dielo Gottes Kraft und Gnade (Božia moc a milosť). Takto opisujú posledné chvíle jedného zo spoluodsúdených, evanjelického farára z Malomsoku (dnes v Maďarsku) Gregora Helyho (uvádzaný aj ako Illyés):

Bol to 75-ročný človek a mal červienku, horúčku a všelijaké iné choroby. Keď tento starý človek padol pri tzv. Monte Albano a nevládal ísť ďalej, kapitán sa len-len zdržal, aby ho neprebodol. Napokon ho dal posadiť na osla a ďalší dvaja väzni ho museli držať. Vojaci ho zozadu bili a takto ho za ustavičnej bitky dopravili až do Pescopenara. V tomto mestečku sme prosili kapitána a ostatných oficierov, aby chorý ostal tu, ale márne. Zasa ho dali posadiť na osla, iní väzni ho museli držať a kaprál Sojka ho nemilosrdne bil medzi rukami tých, čo ho podopierali. Tu prosil jeden z väzňov, čo podopierali chorého, aby s ním zaobchádzali predsa milosrdnejšie, ale kaprál Sojka sa tak rozbesnil, že bil tohto väzňa päsťou, v ktorej držal kameň, poranil ho a klial, ako vedel najhoršie. Nuž väzeň šiel s plačom a vzdychmi ďalej a keďže sa osol potkol na kameni, padol i chorý dolu. A tak ležal v bezvedomí a nevládny na zemi, väzni stáli okolo neho a v tomto jeho poslednom utrpení ho povzbudzovali, aby odovzdal svojho ducha Pánu. Ale aj o túto útechu olúpili tohto starčeka v jeho posledných chvíľach, lebo tam prišiel kapitán a palicou odohnal väzňov, ktorí umierajúceho potešovali. A keď videl, že uňho nie je nijaká nádej na život, olúpil ho o topánky, klobúk, kabát a opasok a nechali ho napokon ležať na poli. Či sa tomuto mŕtvemu stali hrobom psi a vtáci, to vie iba ten, čo opatruje kosti zbožných... (podľa prekladu Jozefa Minárika).

 

Simonides: Vrchnosť nemá právo vládnuť nad svedomím človeka
V roku 1704 vyšla Jánovi Simonidesovi za hranicami aj kniha s názvom Vysvětlení křestianskeho učení. V nej napísal:

Má-li vrchnost světská moc nad svědomím? V věcech sic světských když něco rozkazuje a přikazuje, to zavazuje svědomí poddaných, a to tak, že nejen v pokuty upadají, ale i svědomí své urážejí, jestli ustanovení své vrchnosti přestupují. Ale v duchovních nemá moc a vládu poddaným předpisovati a rozkazovati, co chce, a tak nemúže ani nad svědomím jejich panovati; a jestli to učiní, prestupuje meze ouŕadu svého, a nemá jí, než Bohu poslušnost dokázana byti.

 

Simonides vyzýval, aby Slováci písali tak, ako hovoria
Dielo vyšlo v Žitave, kde pôsobilo veľa českých exulantov. Ján Simonides v knihe zároveň vyzýva Slovákov, ktorých publikácie vychádzali v tej dobe často v nie plne zrozumiteľnej češtine, aby písali tak, ako hovoria. Tiež upozorňoval, že jazyk autorovho rukopisu sa nie vždy musí zhodovať s jazykom tlače, pretože autor nie je prítomný v tlačiarni, kde môže prísť k zmenám:

Vyznávám i to, že sem orthographiam a čárky, o které se mnozí v psaní velice starají, hrubě nenasledoval. Slovenských v zemi naší obyčejných sem se dokládal, obzvláště pak toho, co by mohlo smysl slov zacloniti, pilně sem se varoval a k cíli mému, totiž k zřetedlnosti a k snadnosti v řeči naší nevybroušené všudy sem směřoval a nerozumitedlných slov českých vystříhal, a to poněvadž mnohá slova v čisté češtiné se nacházejí nám Slovákúm neznámé, pročež jako my v Uhřích z větší částky mluvíme, tak i psati máme (...) Za to mám, že dobrý, pobožný, upřimný a laskavý čtenář na mém dobrém předsevzetí a úmyslu, i v tom, že sem v slovenském jazyku toto vydati chtěl, přestane, a omylúv vtroušených zveličovati nebude, zčástky i tlačiteli řeči slovenské nepovědomému a mé také nepřítomnosti připisovat bude.

 

Zachoval sa rukopis Simonidesových kázní
Z exilu sa Ján Simonides vrátil do vlasti po Šopronskom sneme v roku 1681, na ktorom povolili návrat protestantov vyhnaných súdmi z krajiny. Z tohto obdobia sa zachovala jeho rukopisná zbierka kázní, ktorú nazval Reči, v kterých se lid Boží napomína, aby se od cesty zlé odvrátil a na pravú, dobrú navrátil. Úryvok z kázne prednesenej 24. októbra 1706 (z čias protihabsburského stavovského povstania Františka II. Rákociho):

Jdi a obráť se na kterúkoli chceš stranu v našé milé vlasti, co uslyšíš? Všudy trúchlivú a žalostnú kázeň o meči, o ohni, o smrti násilné, hrozné a strašlivé, o lúpeži, plundrování, o jiných mnohých težkostech a nerestech! Ach, jak mnohé mestá, dediny, hrady, curiae zemanské ohnem spálené, že obyvatelé jejich, rodičové s dítkami, páni velicí s služebníky musejí pod cizím dachem, anebo pod nebem své trúchlivé obydlení v strachu a v velikém nedostatku míti! A ač mnohé místa a mestá nejsú ješte zborené a skazené, však co jsú pro ukrutnost neprítele? Hospoda šelm, líšek, vlkú, sov a tak dále!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Neukazujú len svoje bohatstvo, ale to, ako žijú

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Zomrel český hudobník Radim Hladík, založil skupinu Blue Effect

Postupne sa prepracoval k vlastnej tvorbe.


Už ste čítali?