Prvé slovenské novely z Bratislavy písala Elena Ivanková, v r. 1916-18

Autor: Roman Kebísek | 2.2.2012 o 19:54 | (upravené 8.5.2016 o 8:49) Karma článku: 6,17 | Prečítané:  967x

Elena Ivanková bola ako spisovateľka aktívna najmä v čase prvej svetovej vojny. Inak tvorila sporadicky. Písať začala vo svojich 45 rokoch.

Elena Ivanková   Zdroj: http://zlatyfond.sme.sk/

Písala novely, uverejňovala ich v novinách
Kultivovaná Slovenka Elena Ivanková, vnučka jedného z ´otcov´ slovenčiny, liptovskomikulášskeho farára Michala M. Hodžu, sa prisťahovala počas prvej svetovej vojny, v roku 1915, do prevažne nemecko-maďarskej Bratislavy. Čoskoro začala beletristicky intenzívne publikovať v Národných novinách vychádzajúcich v Martine. V rokoch 1916 až 18 uverejnila vyše sto prác - medzi nimi niekoľko ´ženských´ noviel zo súvekej Bratislavy - zo života počas prvej svetovej vojny (v slovenskej literárnej histórii je ale skôr známa ako autorka historických noviel).

 

Ivanková písala prvé slovenské novely z Bratislavy
Pred prvou svetovou vojnou mala slovenská próza dedinský alebo malomestský charakter. Elena Ivanková začala ako prvá písať slovenské novely z veľkomesta, z Bratislavy, z prostredia ktorej slovenskí spisovatelia výrazne čerpali až po vzniku Československa r. 1918. Všimol si to už kritik Štefan Krčméry:

„Slovenská literatúra do prevratu r. 1918 rástla v Martine, Námestove a po dedinách. V slovenskej beletrii nevedelo sa opravdivo, čo je mesto, čo je predmestie. Tým uzavretý bol literatúre svet veľký a zaujímavý, ktorý inde živil celé literárne školy. Za vojny v malých novinárskych črtách s mocným umeleckým čutím i nervom sociálnej podráždenosti odkrývala ho Elena Ivanková. Bol to špeciálny život bratislavský, prešporský, svet tržiska, trafík a viech a špeciálne život vojny."

 

Ivanovej novela z Bratislavy Boj so šarkanom (o Ile Šárkány)
Jednou z prvých slovenských noviel o Bratislave je napríklad Ivankovej próza Boj so šarkanom (možno si ju prečítať tu). V tomto dielku sa 20-ročný slovenský evanjelický teológ Vilko Pavlík („Mal ideály a princípy. V románoch a rozprávkach je to veľmi pekné - ale život sa posmieva z románov a princípov.") zaľúbi do 15-ročnej Maďarky Ily Šárkány, predavačky na Panenskej ulici. Platonická láska síce nachádza spočiatku odozvu, ale keď študent Vilko odchádza na dva týždne domov za matkou (na Horniaky), prichádza z vojny na dovolenku syn Ilinej tetky Ferko, bezproblémový, milý vojak veľkomestského typu. Kurizuje Ile, až dochádza k ľúbostnému romániku. Vilko ich po návrate náhodne uvidí, ako spolu jedli sladkosť, „lenže ten cukrík tak jedli, že polovicu mala Ila v červenej papuľke, druhú polovicu Ferko držal v zuboch", a bol koniec Vilkovej lásky. Autorka v závere akoby naznačovala isté „zmúdrenie" Vilka, teda jeho skoncovanie s platonickým prístupom k láske. Vo svojej izbičke „zlomil husličky", na ktorých hrával túžobné piesne určené pre Ilu, rozplakal sa „a v tom plači sa pominula prvá láska a prvá mladosť".

 

Bujnák: Láska u Ivankovej je prírodná sila
Tematikou Ivankovej noviel je láska, no jej poňatie bolo v dobovom kontexte slovenskej literatúry nové. Všimol si to už v roku 1918 literárny kritik Pavel Bujnák, ktorý o nej napísal:

Láska zaujíma spisovateľku nadovšetko. Lásku hľadá v živote predkov, i v živote terajšieho pokolenia. A že láska sama je ten život, preto má nesčíselné variácie, nespočetné formy. Nie sám ten cit, to je akási tajná, nepochopiteľná, ale pritom prirodzená a prírodná, pudová, beštiálna sila v človeku. Ale jej prejav, jej vonkajšia forma stojí raz bližšie k tejto prirodzenej sile, raz vernejšie ju prezradzuje, raz zasa vzdiali sa od nej a zahalí sa do plášťov nežnosti, úlisnosti, zvodu a klamu."

 

Schopenhauer v Ivankovej novelách
Autorka sa pri podaní lásky sústreďuje skôr na jej inštinktívny aspekt. Charakter takejto pudovej lásky spája spisovateľku s nemeckým filozofom Arthurom Schopenhauerom (1788-1860) a jeho Metafyzikou pohlavnej lásky. Podľa mysliteľa je láska iba ilúzia, pomocou ktorej si príroda zabezpečuje pokračovanie rodu. Zaľúbenosť podľa neho pramení len v pohlavnom pude.

 

Poňatie lásky podľa Arthura Schopenhauera
Arthur Schopenhauer v druhom vydaní (z roku 1844) svojho základného diela Svet ako vôľa a predstava v kapitole 44, ktorá nesie názov Metafyzika pohlavnej lásky, píše (podľa prekladu P. Elexovej):

„Všetka zaľúbenosť, nech sa aj tvári akokoľvek étericky, korení iba v pohlavnom pude (...). Ak pozorujeme dôležitú úlohu, ktorú hrá pohlavná láska vo všetkých svojich nuansách, a to nielen v divadelných hrách a románoch, ale aj v skutočnom svete, (...) ustavične zaberá polovicu síl a myšlienok mladšej časti ľudstva, je posledným cieľom takmer každého ľudského usilovania, (...) trhá najpevnejšie zväzky, berie si za obeť raz život či zdravie, raz bohatstvo, postavenie a šťastie, (...) podnecuje nás to k zvolaniu: Načo ten krik? Duch pravdy však postupne odhaľuje odpoveď. To, o čo tu ide, nie je maličkosť. (...) Konečný účel všetkých ľúbostných pletiek (...) je skutočne dôležitejší než všetky ostatné účely ľudského života, a preto hodný hlbokej vážnosti, s akou ho každý sleduje. To, o čom sa ním rozhoduje, nie je totiž nič menšie než zloženie ďalšej generácie."

 

Priama odvolávka Ivankovej na Schopenhauerovu „metafyziku lásky"
Ivanková sa na Schopenhauera priamo odvoláva v novele Láska (vyšla r. 1918 v Živene). Protagonistkou prózy je „melancholické" dievča Justína Gavajdová, ktorá je zaľúbená do vojaka Janka Malinu. Ten však chodí s jej kamarátkou Rozálkou Klasovou, na ktorú ona žiarli. Úryvok:

„Justíne neprišlo na um, že pred rokmi i jej otec bol taký šuhaj, ako je dnes Janko Malina, a aký človek je starý Gavajda teraz! Nie, to jej neprišlo na um. Otec, keď mal toho trungu v hlave, zbil tichú, dobrú mamenku - ale Janko Malina nepil, ani nebil Rozálku, len je hladkal ruky, keď si myslel, že to nik nevidí. Hja, darmo, Justína Gavajdová nikdy nič nepočula o Schopenhauerovi, predsa bola ako živý dôkaz jeho slov: Láska je len hlas nejestvujúceho decka, ktoré si svojich rodičov hľadá."

 

Ivanková aj v novele Láska zachytáva Bratislavu počas 1. svetovej vojny
Elena Ivanková aj v próze Láska zachytáva Bratislavu (Prešporok) v čase prvej svetovej vojny, keď do „ohromnej továrne na cukríky" (zrejme Stollwerck) dochádzali pracovať slovenské dievčatá (medzi nimi protagonistky Justína Gavajdová a Rozália Klasová). O Slovenkách ako takých Ivanková napísala: „Sú to dievčatá, počnúc od Šenkvíc, z celého okolia. V továrni sú známe, že sú usilovné a vytrvalé. Kde je potrebná dobrá pracovníčka, postavia Slovenku. Pritom sú figliarske, šelmovské, rady sa zasmejú, pánov sa neboja.." Ivanková nepíše v novele priamo o Bratislave, používa iba označenie „veľké mesto".

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Neukazujú len svoje bohatstvo, ale to, ako žijú

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Zomrel český hudobník Radim Hladík, založil skupinu Blue Effect

Postupne sa prepracoval k vlastnej tvorbe.


Už ste čítali?