Štúr sa vyhýbal písaniu o svojom zámere v listoch, posielal ústne odkazy
Ľ. Štúr sa so svojimi študentmi stretával nielen na vyučovacích hodinách, ale aj na svojom byte. Cenný záznam o jednej zo schôdzok, zo 14-teho februára 1843, keď ´vzkriesili slovenčinu´, zanechal básnik Samo Bohdah Hroboň, ktorému Štúr s odstupom, 24. septembra 1844, poslal z Bratislavy do Prahy, kde sa vtedy Hroboň nachádzal, list, v ktorom ho informuje, že za ním príde Janko Gáber, blízky spolupracovník, ktorý mu povie isté veci. Začiatok Štúrovho listu (súčasný pravopis):

„Bohdanko môj drahý! Tu máte nášho Janka Gábera, čo sa tam k Sále a či až k Sprove poberá. Nie mi potreba mnoho písať, bo vám on všetko rozpovie a preto sa ja k Vám len pár slovami prihlasujem."

Práve na tento list Hroboň ceruzou dopísal: „Den skríseňja slovenčiny 14 Unor 1843 mezi 3 a 5 po poludňi." K tomu ešte pripísal pár mien ľudí (vyše 20-roční Štúrovi stúpenci), ktorí sa 14. februára 1843 stretli u Štúra a tajne sa dohodli na odhodlaní zaviesť slovenčinu, ´akou sa hovorí pod Tatrami´, ako spisovný jazyk Slovákov. Okrem Štúra bolo možné ´konšpirantov´ spočítať na prstoch jednej ruky - medzi nimi boli najznámejší J. Francisci a J. Kalinčiak.

Nasledovala dohoda Štúra s Hurbanom a Hodžom a ´posvätenie´ Hollým
Ľudovít Štúr pokračoval v osobných schôdzkach s národovcami, kde opatrne, neverejne vysvetľoval svoje zámery so strednou slovenčinou. 11. júla 1843 sa zišiel s liptovskomikulášskym farárom M. M. Hodžom v Hlbokom na fare J. M. Hurbana, kde sa po niekoľkých dňoch už na ´vyššej´ úrovni všetci traja dohodli na potrebe zavedenia novej spisovnej slovenčiny. Zároveň takmer obradne navštívili na Dobrej Vode Jána Hollého - katolíckeho kňaza, vysoko váženého básnika a barda v západnej slovenčine (podľa pravidiel A. Bernoláka). Ján Hollý ich zámer ´posvätil´. J. M. Hurban neskôr v pamätiach o schôdzke napísal:

„ (...) tu zišli sa u mňa v Hlbokom Hodža a Štúr (...) Vtedy sme i my spoločný výlet podnikli k majstrovi poétov slovenských, k Hollému na Dobrú Vodu, cieľom vzdania mu úcty osobnej a podania mu výkladu odchýlky svojej od jeho spôsobu písania v podrečí trnavskom a rozvinutia pred ním dôvodov svojich za centrálne, čisté slovenské nárečie. (...) On nielenže nič nemal proti čistej slovenčine, ale práve vyhováral sa, že za jeho časov nebolo možností na Slovensku inou slovenčinou knihy písať ako tou, v ktorej už nebohý priateľ jeho Bernolák bol gramatiku spísal. Povedá: ´Aj, moje metrum dalo sa výborne v tejto reči užiť. Už tie národné piesne najkrajšie znejú v tej hornoslovenskej reči´. To bol náhľad Hollého, s ktorým, rozumie sa, sme úplne súhlasili. Hollý nám dal požehnanie svoje k dielam vtedy umieneným."

Hodža s rozhodnutím zrejme váhal
Trojica vedúcich slovenských národovcov sa však dohodla, že s realizáciou svojho zámeru ešte rok počkajú, zrejme pre váhavosť M. M. Hodžu (o rozdieloch Hodžu a Štúra v pohľade na slovenčinu - niečo aj tu). Napokon sa všetci stretli v lete 1844, opäť priam obradne, pod Kriváňom, kde sa na strednej slovenčine definitívne dohodli. Štúr o tom napísal:

„Pred rokom v peknom lete, ako viete, bratia, zastali sme sa boli u drahého nášho Jozefa Miloslava v kraji, po Nitre nazvanom, tam v Hlbokom (...) Neostalo z ohľadu slovenčiny na ničom istom medzi nami, ale uzriekli sme sa, že ešte tú vec za rok rozvážime, myšlienky svoje pod ten čas si zveríme a potom sa uznesieme po roku. Mysleli sme, dopisovali sme si, prešiel rok, keď sme sa tam pod trónom matky Tatry, tam pod oltárom Tatier našich, Kriváňom, zastali a ako sme sa zvítali, zvítali sme sa s uznesením za slovenčinu, i podali sme si na to ruky."