Fándly pripravil na vydanie spis o právach poddaných
V polovici roka 1790 sa cirkevná vrchnosť v Trnave zaoberala (nie po prvý raz) rukopismi farára z neďalekej dediny Naháč Juraja Fándlyho (1750-1811). Tento raz išlo o spisy, ktoré už boli v trnavskej tlačiarni, ale pred tlačou sa dostali do rúk generálneho vikára v Trnave, ktorého nenechal ľahostajným najmä skonfiškovaný Fándlyho latinský spis s maďarským názvom Igaz hazafi intésre (Na opravdivú vlasteneckú výstrahu). Ako píše historik Anton Augustín Baník, išlo tu v podstate o súbor, výklad a obranu dávnejších i novších uhorských zákonných opatrení, ktorými sa zabezpečujú rôzne práva, výhody a úľavy poddaných, najmä sedliakov.

Fándly chcel údajne popudiť k vzbure ´hrubý a nevzdelaný ľud´
Konzistoriálna cirkevná rada po posúdení veci vyniesla voči Fándlymu (už predtým vrchnosťou karhanému najmä za dielo Dúverná zmlúva) trestný rozsudok, v ktorom píše: „Juraj Fándly, naháčsky farár, protiviaci sa svojej zákonitej vrchnosti a neobyčajne vzdorovitý človek preto, že proti opakovanému napomenutiu vikariátneho úradu, ba i proti zákazu tohto metropolitného konzistória, tajne zaniesol do tunajšej typografie na vytlačenie nové a od jeho prvších horšie práce, najmä onu záhubnú, ktorá má názov Igaz hazafi intésre, ba ktorý touto poslednou svojou prácou chcel - on, čo ako farár by mal byť učiteľom pokoja i milovníkom lásky - hrubý a nevzdelaný ľud popudiť k vzbure priamo so zaslepenou odvážnosťou." (podľa prekladu z latinčiny A. A. Baníka)

Cirkevná vrchnosť odsúdila Fándlyho na „korekciu" u františkánov
Rada na základe svojich obvinení rozhodla, aby J. Fándly „na spasiteľnú duševnú rekolekciu a na korekciu uzavretý bol do konventu otcov františkánov, ktorých posvätný rád i sám svojimi seberovnými spismi všelijako tupil, a to na 14 dní, s prísnym zachovaním pôstu o samom chlebe i vode v stredu i v piatok." J. Fándly nastúpil na výkon trestu do trnavského františkánskeho kláštora 21. septembra 1790. Prepustili ho 29. septembra, 5 dní trestu mu odpustili.

Aj Fándlyho súčasník Bajza sa zaoberal situáciou poddaných
Ani ďalší súveký katolícky farár a slovenský spisovateľ Jozef I. Bajza (1755-1836) neobišiel vo svojej tvorbe postavenie poddaných. Svoje videnie ich situácie zakomponoval do druhej časti románu René mládenca príhody a skúsenosti (1785, nepodarilo sa ju vydať kvôli zásahu cirkevnej vrchnosti). V jednej kapitole bol René (cudzinec, ktorý prišiel na Slovensko) svedkom výjavu, v ktorom zeman surovo bil poddaného. Sedliak sa nebránil, iba prosil Boha i všetkých svätých o zľutovanie. Z prítomných ľudí sa poddaného nik neodvážil brániť.

´Uč sa, sedlák poddaný, zemana, pána tvého, poslúchati´
Bajza o výjave panskej despocie voči poddanému píše: „Nebyl nikdo, který by byl k retuvání jeho prišel. Lid jsíce na krik na ulicu vybehnúl, ale od domu svého žáden dalšéj nepostúpil, tam toliko spolu cítení majíc, na každé uderení strpal a nižším hlasem volal: Jaj, zabije ho! Juž ho zabije! - A to dosť lehko malo byti učinené, nebo kat ten ništ nehledel, kam kúl padne, všecko mu jedno bylo - hlava, chrbét, prsá, nohy, ruky." Keď už zeman sám nevládal sedliaka biť, ešte ho niekoľko ráz kopol a kričal: „Uč sa, sedlák poddaný, zemana, pána tvého, poslúchati."