Senický kazateľ Štefan Pilárik (nar. 1615) sa dostal r. 1663 Turkom počas plienenia Slovenska do rúk. Neskôr sa vyslobodil a videné turecké hrôzy opísal vo veršoch v slovenskej knihe a v próze po nemecky. pokračovanie článku
Henri Troyat - francúzsky životopisec ´otca modernej poézie´ Charlesa Baudelaira (1821-67) - píše o básnikovej prvej milenke - židovskej kurtizáne Sarah la Louchette ako o škaredej, životom unavenej žene. Prečo si básnik vybral práve takýto typ milenky? pokračovanie článku
Nemecký barokový hudobný skladateľ a spisovateľ Daniel Speer (nar. 1636 v Sliezsku) v detstve osirel - tam sa začal aj jeho pohnutý život. Išiel do sirotinca a do škôl, kde sa prejavila jeho mimoriadna vnímavosť a nadanie. Ako študent sa dostal aj na Slovensko, najmä do okolitých regiónov Tatier. To, čo Daniel Speer na Slovensku zažil, pútavým spôsobom preniesol do čiastočne autobiografickej knihy Uhorský Simplicissimus, ktorá vyšla prvýkrát v roku 1683, anonymne, po nemecky. Dielo je doteraz nielen cenným prameňom spoznávania reálií vtedajšieho Slovenska, ale stále si zachováva aj beletristické kvality. Hrdinu knihy ani v ťažkých chvíľach života neopúšťal zmysel pre humor a optimizmus. pokračovanie článku
Zabezpečenú kurtizánu a múzu literárnych salónov Apollonie Sabatierovú (nar. 1822) si básnik Charles Baudelaire aj sochár Auguste Clésinger predstavovali ako ženu túžby - s jedom v tele. pokračovanie článku
V roku 1839 končí 18-ročný Parížan Charles Baudelaire stredoškolské štúdiá a rovno sa vrhá do života umeleckej bohémy. Nadväzuje nielen prvé literárne priateľstvá, ale aj vzťah so židovskou prostitútkou Sarah la Louchette, ktorý sa dostal aj do jeho básnickej tvorby. pokračovanie článku
Prešpurské noviny (1783-87) - prvé ´štandardné´ slovenské noviny - písali Slováci v češtine, lebo jednotná slovenčina ešte nebola vypracovaná. V roku 1786 sa však dvaja čitatelia Prešpurských novín na češtinu sťažovali a chceli slovenčinu. Noviny sa zachovali demokraticky - vyzvali všetkých čitateľov, aby sa vyjadrili k otázke jazyka novín. Prišla iba jedna odpoveď - od obhajcu češtiny. Noviny zostali pri nej. pokračovanie článku
Zbierka Kvety zla od francúzskeho básnika Charlesa Baudelaira vyšla v júni roku 1857. V júli ju úrady zabavili a v auguste súd rozhodol, že šesť básní uráža verejnú mravnosť - a zakázal ich. Medzi šesticou bola aj skladba Les métamorphoses du Vampire (český preklad S. Kadleca pod názvom Proměny Upírovi): pokračovanie článku
Prvým publikovaným textom americkej enigmatickej poetky Emily Dickinsonovej je anonymný valentínsky list zverejnený v študentskom časopise v r. 1850, keď mala 19 rokov. Adresátom bol podľa literárnej vedy zrejme nádejný pastor George Gould, spolužiak jej staršieho brata. Ide o originálnu poetickú pozvánku na stretnutie - adresát môže podľa Emily prísť počas východu slnka, západu alebo počas novu mesiaca. Buď v zlate, purpure či vo vrecovine, dostaviť sa môže pešo, na voze alebo v koči - autorka dodáva, že bez ekvipáže. Pozvaný má mať so sebou svojho ducha, dušu alebo telo - jej je to jedno. Úryvok z listu (´pracovný´ preklad): pokračovanie článku
Najstaršou známou básňou najväčšej americkej poetky Emily Dickinsonovej (1830-86) je hravý flirt napísaný parodizovaným vznešeným štýlom, ktorý poslala ako 19-ročné dievča v roku 1850 pri príležitosti sviatku patróna zaľúbencov sv. Valentína o 11 rokov staršiemu a stále slobodnému právnemu partnerovi jej otca. pokračovanie článku
Literárna renesancia, predovšetkým talianska, to je prirodzená pozemská radosť (niekedy aj žiaľ), láska, kde je duševná a telesná stránka jeden celok. Ústrednou postavou renesančných diel je dôvtipný, iniciatívny mladý človek (často žena), podnikavý v napĺňaní svojich túžob, ktorý sa teší zo života. Slovenská renesančná literatúra podobného druhu je zviazaná s najvýraznejším šľachticom na vtedajšom Slovensku Jurajom Turzom (1567-1616), ktorý sídlil v Bytči (urobil z nej jedno z humanistických centier v Uhorsku). Renesančný duch bol nielen na jeho dvore, ale aj v jeho srdci - vo vzťahu k manželke Alžbete Coborovej. pokračovanie článku
Diplomat Florentskej republiky a renesančný spisovateľ Nicollo Machiavelli (1469-1527) vložil svoje životné poznanie do odbornej aj umeleckej spisby - jeho profilové diela sú - politickofilozofická rozprava Vladár a komédia o láske Mandragora. Vo Vladárovi radí vládcom ako vybudovať konsolidovaný štát, Mandragora je renesančný príbeh o tom, ako sa dostať k vytúženej žene, spočiatku nedobytnej. Hoci ide o úplne rozdielne práce, niektoré aspekty majú spoločné, napr. myšlienku, že k opodstatnenému a oprávnenému cieľu možno prísť - ak sa inak nedá - aj pomocou ľsti, porušiac morálku - inak povedané, že účel svätí prostriedky. pokračovanie článku
Mladý, 28-ročný učiteľ literatúry v Bratislave Ľudovít Štúr držal spočiatku v tajnosti svoj zámer prijať za celonárodný spisovný jazyk strednú slovenčinu, ktorá by nahradila vtedy používanú západnú slovenčinu a kozmeticky, či z nedostatočnej znalosti poslovenčovanú češtinu. Prvý raz sa o svoju myšlienku a odhodlanie priam konšpiratívne podelil vo veľmi úzkom kruhu priateľov 14. februára 1843. pokračovanie článku
K literárnej pozostalosti najvýraznejšieho predstaviteľa odporu slovenských evanjelikov proti mocenskej rekatolizácii krajiny v 17. a 18. storočí - Daniela Krmana - patrí aj jeho vlastný epitaf. Napísal ho ako 70-ročný starec vo väzení na Bratislavskom hrade, kam sa dostal po ľudovej vzbure evanjelikov (proti úradnému nariadeniu) v roku 1729 na Myjave, kde pôsobil ako kňaz. Vo svojom latinskom epitafe Daniel Krman píše, že ´sa narodil aj zomrel vo vyhnanstve´ (úryvok): pokračovanie článku
Za vládnutia reformátorského cisára Jozefa II. (1780-90) sa ´lámali epochy´- spisovatelia pocítili nové možnosti hovoriť slobodnejšie a prirodzenejšie. Značne sa uvoľnila cenzúra, v dôsledku čoho zaznamenala aj slovenská literatúra nebývalý rozvoj. Do umeleckej spisby sa dostali nové témy - aj téma nešťastných dievčat v kláštoroch. Aj z pera samotného katolíckeho svetského kléru, napr. farára J. I. Bajzu. Téma smutného života za mrežami ženského kláštora sa dostala aj do poézie. V anonymnej skladbe z 18. storočia mníška hovorí, ako sa jej v noci sníva, že sa bozkáva s pekným mládencom, no ráno je sklamaná, lebo si uvedomí, že to bol iba sen. Úryvok: pokračovanie článku
Anglický spisovateľ William Shakespeare (1564-1616) sa venuje pohnútkam, ktoré človeka odradia od samovraždy, hoci na to vidí dôvod, aj vo svojom najväčšom dramatickom diele - Hamlet, aj básnickom - Sonety (niečo o Sonetoch aj tu). V každej z prác inak. Monológ z Hamleta ´Byť či nebyť´ hovorí o tom, že človek, ktorý už nevládze znášať utrpenie a uvažuje o samovražde, tak napokon neurobí z neistoty, či nepríde po smrti ešte väčšie utrpenie, teda zo strachu. V Sonetoch nespácha človek v ´prevrátenom´ svete samovraždu - pre lásku. pokračovanie článku
22-ročný spišský Nemec z Levoče Daniel Tállyai, ktorý ovládal okrem rodnej nemčiny aj ďalšie živé jazyky vo vtedajšom Uhorsku - maďarčinu a slovenčinu, skončil v roku 1782 štúdium na lýceu v Bratislave a oddal sa v tej dobe novému druhu povolania - novinárstvu a neskôr aj podnikaniu v tejto oblasti. Učarovala mu metropola a jej ruch aj nové možnosti kultúrneho rozvoja za reformátorského cisára Jozefa II., usadil sa v nej a už vo svojich 23-och rokoch sa zapísal do dejín slovenskej žurnalistiky - založil a vydával prvé ´skutočné´ slovenské noviny - Prešpurské. Písali ich Slováci, ale vo vyspelej češtine; slovenčina ešte nemala vypracované jednotné pravidlá. Prešpurské noviny vychádzali dvakrát týždenne 4 roky - počas celej existencie zápasili s ekonomickými ťažkosťami - nemali dosť predplatiteľov, preto aj zanikli - Slováci nemali o ne záujem - na dlhé roky zostali opäť bez novín. pokračovanie článku
24-ročná česká vlastenka Bohuslava Rajská počas niekoľkodňovej návštevy Bratislavy v máji 1841 pred výletom so slovenskými národovcami do hôr o ich vodcovi Ľudovítovi Štúrovi vedela, že sa ešte stále zotavuje z nehody z predchádzajúceho roka v Hradci Králové, kde si vážne poranil nielen ruku, ktorú mu liečila mladučká Marie Pospíšilová, ale, ako sa sám vyjadril, aj srdce, ktoré mu zároveň ´vzala´ (viac o vzťahu Štúra k Pospíšilovej - tu). Keď 26-ročný Ľudovít Štúr ponúkol na vychádzke Bohuslave Rajskej rameno, opýtala sa ho, či by svojou rukou priveľmi netlačila na jeho ranu z Hradca Králové. Štúr jej - ako odpoveď - sám vzal ruku a dodal, že, práve naopak, ona mu jeho boľavé rameno - úplne vylieči. pokračovanie článku
24-ročný Juraj Jánošík mal za sebou ešte iba rok zboja, už sa dostal v októbri 1712 do väzenia v Hrachove v Gemersko-malohontskej stolici. Mal ale šťastie - po niekoľkých dňoch ho pustili na slobodu. Jánošík pokračoval ďalej v zboji - na Liptove si čoskoro počkal a ozbíjal ´váženú´ Nemku a ulúpené veci si schoval. Ukrytý lup mu však - ukradli - zostali mu iba dve parochne, ktoré ohúrenej dáme vzal. Aký mal s nimi zámer, nepovedal ani po mučení. Ozbíjanie Nemky však bolo pre Jánošíka osudné. Ako píše v monografii o ňom literárny vedec A. Melicherčík, Liptovská stolica musela poškodenej ukradnuté veci kompenzovať, čo stoličné úrady nenechali iba tak a rozvinuli pátraciu akciu po Jánošíkovi - úspešnú - chytili ho v Klenovci, doviedli do L. Mikuláša a v marci 1713 odsúdili a popravili. pokračovanie článku
Jedinečná americká poetka Emily Dickinsonová (1830-86), ktorá posielala svoje básne iba niekoľkým obľúbeným ľuďom a nemala záujem o ich publikáciu a ktorej nezvyčajné literárne kvality svet objavil až po jej smrti, si nechala na svojom pohrebe (niečo o jej vzťahu k smrti aj tu) predniesť báseň ´No coward soul is mine´ (Moja duša nie je zbabelec) od Angličanky Emily Brontëovej (1818-48). Táto báseň má mimoriadne miesto aj v živote samotnej britskej autorky, ktorá ju napísala v roku 1846 vo veku 28 rokov - nečakane ako svoju vôbec poslednú báseň - o dva roky zomrela. Báseň Emily Brontëovej (´pracovný´ preklad): pokračovanie článku
Jozef Ignác Bajza (1755-1836), katolícky farár z Dolného Dubového pri Trnave, skôr známy ako satirik, ktorý písal v západnej slovenčine podľa vlastných pravidiel, odvodzuje slovo ´lekár´ od slova ´ľakať´ (u J. I. Bajzu ´lekať´). ´Máte moc nad nami jak Búh´, obracia sa ostrý racionalista k lekárom, ktorí vraj toto pomenovanie majú preto, lebo ´moci tak velkéj všecci se lekáme´. Bajzova satirická báseň s názvom Moc a jmeno lekáruv (autorov jazyk, súčasný pravopis): pokračovanie článku
Jediný človek, ktorého Juraj Jánošík (1688-1713) počas svojej krátkej zbojníckej ´kariéry´ (niečo vyše roka) ozbíjal dvakrát, je žilinský obchodník Ján Šipoš. Pri prvom prepade mu zobral okrem iného súkno - to Jánošík predal na Morave. O sedem mesiacov kupca ozbíjal znova - pod Strečnom. Jánošík sa počas svojho zboja usiloval nikoho nezabiť ani nezraniť - k ničomu podobnému nedošlo ani pri prepadoch Šipoša - vyplýva to zo zachovaných súdnych protokolov. pokračovanie článku
Don Juan, ako je vykreslený v rovnomennej hre francúzskeho dramatika Moliéra z roku 1665, nielen zvádza počestné ženy, ale celkovo mu ´nič nie je sväté´, ani náboženstvo, ani morálka (uznáva len, že ´2 a 2 sú 4´). Predstavenie po 15-tich reprízach stiahli; rozhorčení Moliérovi oponenti nazvali hru ´školou ateizmu´, aj keď na jej konci Dona Juana pohltí pekelný oheň a prepadne sa pod zem (viac o Moliérovej hre Don Juan - tu). Francúzsky básnik Charles Baudelaire dve storočia po Moliérovi obrazne zišiel za Donom Juanom aj na druhý svet a napísal báseň Don Juan aux enfers (Don Juan v pekle). Literárny hrdina však ani v podsvetí nestráca svoju ľahostajnosť voči tomu, čo sa okolo neho deje - odvážajú ho medzi mŕtvych, ale na ňom pozorovať iba nezúčastnený pohľad a nezáujem - žiadny náznak očakávaného oľutovania svojich ´zlých´ skutkov na zemi. Baudelairova báseň Don Juan v podsvetí (český preklad Otokar Fischer): pokračovanie článku
V roku 1880 vydal Ján Botto báseň s názvom Znamä (ako uvádza, z rokov 1848/9), v ktorej hovorí v obraznej forme o spasiteľskej úlohe Ruska vo svete (v r. 1865 báseň vyšla aj v Sokole pod názvom Zjavenie; Botto ju trocha pozmenil). pokračovanie článku
Najvýraznejší slovenský spisovateľ 17. storočia Daniel Sinapius (1640-88) zostavil počas svojho aktívneho, aj keď nie príliš dlhého života (zomrel vo veku 48 rokov), aj prvú zbierku slovenských prísloví a porekadiel, ktoré spolu s latinskými sentenciami vydal pod dvojjazyčným názvom Neo-forum Latino-Slavonicum/ Nový trh latinsko-slovenský. Prečo trh? Pretože zozbierané múdrosti Sinapius Slovákom obrazne ponúka, ako sám píše, ako ´potrebný tovar na trhu´. Pokiaľ ide o slovenský zdroj, z ktorého Sinapius príslovia a porekadlá čerpal, hneď na prvej strane latinského úvodu píše, že kniha je preňho spomienka na časy, keď sa ako dieťa učil reč - od matky. pokračovanie článku
(Apokryf) pokračovanie článku
Básne poetky ruskej moderny Anny Achmatovovej sa postupne prestali publikovať s nástupom Stalina k moci v polovici 20-tych rokov 20. storočia. Po následných desiatich rokoch mlčania, po ´skúsenosti strachu´, ako sama vo svojich spomienkach uviedla, teda v polovici 30-tych rokov, začala písať ´nanovo´ - obrazne sa vyjadrila, že presedlala zo symbolického koňa básnikov Pegasa na koňa z Apokalypsy sv. Jána. Jej tvorba bola iná tematicky - písala o ´krvavých čižmách, pod ktorými sa zvíjala nevinná Rus´ - a iný bol aj spôsob jej uchovávania - po napísaní sa básne o období, ´keď sa usmievali iba mŕtvi´, učila naspamäť, potom ich zo strachu spálila a opäť dala na papier po smrti Stalina. pokračovanie článku
Prvá verzia skladby Smrť Jánošíkova od Jána Botta, ktorá vyšla v almanachu Lipa r. 1862, a verzia z jej neskoršieho knižného vydania z roku 1880 nie sú rovnaké. Básnik pozmenil v diele Jánošíkov ´nekrvavý zboj ´ na ´krvavý boj´. Ján Botto pripravoval knižku svojho súborného diela s jednoduchým názvom Spevy v dusnom období pre Slovákov po rakúsko-uhorskom vyrovnaní r. 1867 a následnom zrušení slovenských gymnázií a celonárodnej kultúrnej inštitúcie - Matice slovenskej v roku 1875. Maďarizačný tlak na Jána Botta osobne doľahol a prejavil sa aj v jeho úprave Smrti Jánošíkovej. Napríklad v II. speve skladby pôvodné dvojveršie: ´Zbíjal som ja, zbíjal, nie na rôček prvý, ale som nevylial kvapku ľudskej krvi´ nahradil novým dvojverším: ´Zbíjal som ja, zbíjal, boj za pravdu bíjal, čiernu krv tyranov trávniček popíjal´. pokračovanie článku
Prvý raz zažíval ruský básnik Alexander Puškin (1799-1837) pocit skutočnej neopätovanej lásky v 16-tich rokoch. Jeho city patrili spolužiakovej staršej sestre Jekaterine Bakuninovej (1795-1869), ktorá pri návštevách brata vzbudzovala všeobecný záujem okolia milou tvárou a vystupovaním - a svojím výtvarným talentom - bola portrétistka. Puškinov záujem o ňu trval súvislejšie obdobie, počas ktorého, najmä v roku 1816, jej venoval vyše 20 básní. Bakuninová mala v tom čase okolo 20 rokov a v takom veku sú pre ženy o 4 roky mladší chlapci ešte deti - záujem z jeho strany bol pre ňu bezpredmetný. pokračovanie článku
Keď sa ruská poetka Anna Achmatovová (nar. 1889) v roku 1942 dopočula správu, že počas ťažkej nemeckej blokády jej mesta Leningrad (premenovaného Petrohradu) zahynul po bombardovaní obytných štvrtí nemeckým letectvom aj chlapec z jej domu Valerij Smirnov, s ktorým sa hrávala, opatrovala ho, dávala mu dobroty, čítala knižky a bránila ho pred bitkami a krikom opitého otca, doslova ju to ranilo. Ťažko si vedela predstaviť, že jej srdcu blízky chlapec už nežije a veľmi si želala opäť počuť búchanie jeho malej ruky na jej dvere. Napísala mu nežný, takmer rozprávkový epitaf, že na jeho návštevu bude stále čakať - len posledný verš je nečakane surový - chce mu umyť krvavú hlávku. Spoločná fotografia A. Achmatovovej a V. Smirnova z roku 1940: pokračovanie článku
Ruský básnik Michail Lermontov sa vracal k svojej láske Jekaterine Suškovovej, s ktorou prežil drámu srdca a pomsty s takmer románovou zápletkou (viac o tom tu), aj po skončení vzťahu. Aj po nových vášňach života cítil, že mu nie je niekdajšia láska úplne ľahostajná - prirovnal ju k božstvu, ktoré zostáva božstvom aj po zvrhnutí. Portrét Suškovovej, ktorý perom načrtol samotný Lermontov: pokračovanie článku
Najstaršia zachovaná umelecká skladba o Jurajovi Jánošíkovi (niečo o ňom aj tu) pochádza z rukopisnej zbierky, ktorá bola zostavená koncom 18. storočia a ktorú literárni vedci našli o vyše sto rokov neskôr v Liptovskom Mikuláši. Práve v tomto meste tohto zbojníka v roku 1713 aj popravili; literárna veda predpokladá, že nájdená skladba vznikla v prvej polovici 18. storočia. Kto je jej autorom, sa nevie, na jej konci sa ale píše, že ´nebyl to žádný pán, však víno, pálenô, pivo rád píjával´. pokračovanie článku
O človeku hovorí všetko, čo napíše
Čo ma zaujaloTýmto článkom bloger
klikol/klikla na karmu.
